Trosky v Neretve…

Každý človek nosí v srdci spomienky na detstvo. Príjemné i nepríjemné. Súčasťou mojich spomienok je aj obraz, visiaci dlhé roky v obývačke mojich starých rodičov. Obraz kamenného mosta v Mostare (Bosna a Hercegovina) nad riekou Neretva, ktorý bol počas storočí symbolom etnickej rôznorodosti Bosny. Keď ho v roku 1993 chorvátski vojaci zničili ostreľovaním, stal sa symbolom nezmyselnej brutality bosnianskej vojny. Práce na rekonštrukcii mosta spustili v roku 1997, samotná rekonštrukcia sa však začala až v júni 2001, keď z dna rieky vyzdvihli jeho roztrúsené trosky. Most obnovili s použitím pôvodných aj nových kameňov a kombinácie pôvodnej a novej technológie za 15 miliónov dolárov…
Spomienky na „mostarský obraz“ vo mne spustili udalosti a atmosféra v našej cirkvi v posledných týždňoch. Mám pocit, že toho „ostreľovania sa navzájom“ je už akosi priveľa… Priveľa striel a rán vystrelených konvenčným i nekonvenčným spôsobom, od pásu i pod pás… Na všetkých stranách a frontoch. Obnova takýchto trosiek väčšinou stojí nemálo úsilia. Neraz natrvalo ochladnú vzťahy, neraz sa kvôli tomu vzdiali celá generácia, túžiaca po autentickej cirkvi… Nie som naivný, cirkev si vždy prechádzala svojimi zápasmi. Musela čeliť útokom zvonka, ale veľakrát si „vystačila“ aj tým, že sa „odpaľovala zvnútra“.

… Nedovoľme, aby si „revúci lev“ mädlil ruky pri pohľade na dielo, ktoré odštartovalo v deň Letníc a „prešlo rekonštrukciou pred päťsto rokmi“…

Leto je vždy príležitosťou na „resuscitáciu vzťahov“. Rodina má viac príležitostí prežiť spoločný čas. Byť spolu a „poupratovať celoročne nakopené trosky vzťahov“. Trosky, ktoré sú nie raz spôsobené neschopnosťou komunikovať. Generačná komunikácia dnes vôbec nie je jednoduchá. Generácia Z (deti narodené po roku 2000) má „vlastné jazykové kódy“, ktorým tí skôr narodení nevedia (nechcú!) porozumieť, čí prísť na chuť. Napriek našim zmiešaným pocitom (či lacnou kritikou mladých aj v duchovných prejavoch) nesieme za nich zodpovednosť pred Bohom v našich besiedkach, na stretnutiach mládeže, dorastu…, ale aj v bežnom živote ako otcovia a mamy.
Leto a „uhorková sezóna“ je tiež príležitosťou na budovanie vzťahov na úrovni našich zborových, seniorálnych, či dištriktuálnych spoločenstiev. Detské tábory, výlety, výstupy na historické miesta našich pohnutých dejín, či iné „ekšn“ (akcie), dávajú možnosť vstupovať do skutočných vzťahov. Veľakrát v inom, netradičnom prostredí. Práve tieto aktivity sú miestami, kde môžeme zažiť aj našu cirkev ako miesto prijatia a nie ako „ecclesia militans“ (bojujúcu cirkev).
Vojnou zničený most v Mostare, ktorého rekonštrukcia vzbudila nádej, že Bosna bude schopná znovu vybudovať multietnickú spoločnosť, sa 17. decembra 2005 oficiálne dostal na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Mostar má znovu svoj dávny symbol a mesto opäť ožilo.
My však máme oveľa viac. Máme Pána, ktorý nám dáva jednoznačnú úlohu – 1Pt 2, 5: „… vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“
On nechce svoju evanjelickú cirkev „v troskách Neretvy“, nechce, aby sme sa ocitli ako spoločenstvo evanjelikov na úplnom dne…

Chce, aby sme ako duchovný dom (cirkev) boli magnetom pre tých, ktorí si v chaose tohto sveta nevedia nájsť miesto, lebo nemali možnosť stretnúť toho Pána, ktorého my – ešte stále verím – vyznávame!

Pána, ktorý nás volá, aby sme spájali rozbité vzťahy, rodiny… Spájali, ako opäť spája most v Mostare.

Matej Oráč,
duchovný správca Evanjelickej spojenej školy v Prešove