Muž hromu, ktorý poznal strach

Luther už len svojím výzorom pôsobí ako „muž hromu“. Akoby mu skúsenosť uprostred strašnej búrky, kedy sa bál o život, pridala na pevnosti a sebaistote. No aj on dôverne poznal, čo je to strach a úzkosť, najmä pred cestou do Wormsu, kde ho prijal mladý cisár Karol a kde hájil svoje učenie. Reformátorom sa nestal z večera do rána, musel čeliť neustálemu spochybňovaniu a ostrej kritike, obvineniam z herézy, ríšskej kliatbe – a práve cez tieto skúsenosti zrel v muža, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil svet. Ľudia ešte mali v živej pamäti, ako skončil jeho predchodca Ján Hus. Pripravoval sa na to najhoršie a ponáhľal sa, aby pravdu, ktorú v Písme nanovo objavil, nebolo možné potlačiť ani v prípade, že ho popravia alebo uväznia:

„Aby ma azda nezabili nepripraveného alebo netrápili trestami, dal som si všetko do poriadku a čakám na Božie rozhodnutie.“

Luther netušil, či sa nájde niekto, kto nad ním podrží ochrannú ruku a či tiež neskončí na hranici. Cítil, že prívaly ho strhli a vykoľajili. No „očividne je to teraz v rukách Božích… Rozbesnel sa veľký huriavk a zdá sa mi, že sa neutíši ani do súdneho dňa, také veľké podráždenie vládne na oboch stranách.“ No dramatické obdobie, plné úzkosti a napätia, mu paradoxne pomohlo vyjasniť svoje teologické pozície.

Z toho, čo Luther prežíval, sa môžeme naučiť niekoľko vecí:

1. Strach je dobrý sluha, veď vďaka nemu sa nerútime strmhlav do niečoho, čo nám môže ublížiť. No je zlý pán, ak dovolíme, aby nás ovládal. Je toľko vecí, ktorých sa aj my dnes bojíme – máme obavy o svoje deti, zdravotný stav, stratu zamestnania, z eskalujúceho napätia v spoločnosti a žiaľ, aj v cirkvi… No kresťan čerpajúci z Lutherovho odkazu vie, že sa môže v takej situácii oprieť o Božie slovo a modlitbu.

2. Právo môcť slobodne vysloviť, čo si myslím – nie je samozrejmosť, predchádzal mu ťažký zápas aj našich reformačných otcov. Preto by sme si ho mali nadovšetko ctiť a riadiť sa zásadou: „Nemusím s tebou súhlasiť, ale budem robiť všetko preto, aby si svoj názor mohol vysloviť.“ Silovými riešeniami dosahujeme práve opačný efekt – myšlienke sa možno postaviť len dobrým argumentom, ktorý stojí na moci a sile Božieho slova. Hoci Lutherovi kritici spálili v ohni tisíce jeho kníh, jeho teologické myšlienky žili ďalej svojím životom.
Odkazom reformácie žije aj októbrové číslo eVýchodu, no rovnako aj okrúhlym jubileom Prešovských jatiek, ktorých priebeh čitateľom približujeme cez príbeh života a viery Juraja Ottlíka, evanjelického zemana z Horných Ozoroviec. Zachytáva ho dramatická hra Jána Soloviča, ktorá mi v škatuli ležala viac ako 15 rokov a čakala na svoju príhodnú chvíľu. Tá prišla, keď jej vdýchli život ochotníci z Prešova a Bardejova v divadelnom predstavení Krvavý trón. Keďže reformácia sa bytostne dotkla rímsko-katolíckej cirkvi, čitateľom prinášame rozhovor s pražským pomocným biskupom Václavom Malým. Do pozornosti čitateľa odporúčame aj reformačné dvoj-CD, ktoré je počinom a výsledkom viacročnej práce speváckych zborov v Brezne a Švábovciach.

Aj keď sa reformačný rok blíži ku svojmu koncu a od 31. októbra nás delí už len pár dní, v poznávaní Lutherovej teológie by sme mali pokračovať aj naďalej – uplynulý rok ukázal, že v tom máme rezervy. EV chce byť v tomto smere svojim čitateľom nápomocný.

E. Mihočová
šéfredaktorka Evanjelického východu