Nezabudnutí susedia
Neďaleko môjho rodného domu rástol malý borovicový lesík. Hovorilo sa mu „Židova borinka“. Pri hrách som v nej strávil celé detstvo. Poznal som v nej každé zákutie. Na jednom mieste v príkrom svahu bol neveľký židovský cintorín. Niekoľko naklonených, či úplne vyvrátených pieskovcových a mramorových pomníkov. Kedysi tvoril cintorín čistinku v lese. No toto tajuplné miesto stále viac pohlcovala divoká zeleň, až sa v nej cintorín stratil. Ako deti sme slovu „židovský“ vôbec nerozumeli. Nerozumeli sme ani žiadnym jeho ďalším súvislostiam. Vôbec nikto – nikto z učiteľov v škole, ani nikto z dospelých, nám nikdy nič o Židoch v našej obci a o ich ďalšom osude nepovedal. Bolo by nepresné tvrdiť, že tá téma bola „tabu“. To by znamenalo, že každý o nej
vedel, každý ju mal v pamäti a na jazyku, chápal jej váhu, ale nikdy ju z nejakých dôvodov neotvoril. Presnejšie by bolo povedať, že tá téma jednoducho prestala existovať. „Židova borinka“ a židovský cintorín boli už iba miestne názvy, bez akýchkoľvek ďalších súvislostí. Osud z noci na ráno odvlečených židovských rodín bol zabudnutý. A to aj napriek tomu, že miestni obyvatelia počas vojny riskovali a snažili sa Židom pomáhať. Dokonca aj naša obec mala jedného zo Spravodlivých medzi národmi, ktorý s nasadením vlastného života a osudu svojej rodiny ukrýval Židov.
V povojnových, komunistických časoch však takéto počínanie nebolo žiadnym dôvodom ani na pozastavenie sa, ani na hrdosť, ani na pietu, ani na pokánie, ani na spomínanie. Plynúci čas pohnuté udalosti okolo miestnej židovskej komunity nemilosrdne zastrel. Susedia zostali zabudnutí. Tak, ako v našej obci, tak aj v desiatkach iných miest a obcí na Slovensku. Tam, kde nestála synagóga – ako opustený smutný pamätník starých čias, bol proces zabudnutia ešte rýchlejší a nemilosrdnejší. Schádzame sa preto, aby naši susedia nezostali zabudnutí! Na niekoľkých miestach
na Slovensku už po niekoľkýkrát, ale na desiatkach miest Slovenska vôbec po prvýkrát v dlhom povojnovom období sa koná pietna spomienka na obete holokaustu, spomienka na našich odvlečených a zabudnutých susedov. Túžime, aby sa predsa len stali nezabudnutými susedmi!
Vcíťme sa do tragiky toho, ako nemilosrdne a brutálne dokázali ľudia naložiť s ľuďmi. Zhrozme sa toho, ako tie najhoršie ľudské vlastnosti kedysi dostali voľný priechod. Akým neľudským ponížením prešli odvlečení. Ako trpeli. Ako zomierali – ako stádo vedené na porážku.
Smúťme nad tým, aké nezvratné škody boli napáchané. Stojme v úprimnom pokání zoči-voči tomu zlému, čo sa medzi nami odohralo. A obdivujme nasadenie a obetavosť našich starých otcov a matiek, ktorí zachraňovali aspoň niektorých z tých, ktorí mali byť odvlečení. Zaujímajme sa o ten starý, hrdinský príbeh. Vyslovme vnútorný sľub, že sami nebudeme nikým pohŕdať, nikoho preklínať, nikomu fyzicky ubližovať. Povzbuďme sa do skutkov lásky. Áno, a tiež do skutkov obetavosti, ak to bude treba. Odpustenie, pokoj a spravodlivosť naplnia ľudské srdcia! Nech sa šíria medzi nami a nech naplnia priestory našej pozemskej vlasti. V bázni vyslovujem slová tejto prosby.
Ivan Eľko, generálny biskup ECAV
Odznelo 9. septembra 2021 na spomienkovej tryzne Nezabudnutí
susedia na desiatkach miest po celom Slovensku, pri neslávnom
80. výročí vydania tzv. Židovského kódexu
© Východný dištrikt ECAV na Slovensku,
