Odvaha kráčať po lane
V piatok 18. septembra Slovensko sledovalo nezvyčajný kaskadérsky kúsok. Estónsky slackliner Jaan Roose sa postavil na úzky dynamický popruh natiahnutý približne sto metrov nad zemou medzi vyhliadkovou vežou UFO a Bratislavským hradom. Po 666 metrov dlhom popruhu kráčal dvanásť hodín a za ten čas prešiel 14,7 kilometra, čím vytvoril nový svetový rekord.
My, ktorí máme závraty z výšky už na prvom poschodí, si kladieme otázku, čo ho vedie k tomu, aby toto robil? Koľko odvahy treba na prvý krok, keď pod nohami nemáme pevnú zem, ale iba úzky popruh, ktorý sa pri každom pohybe chveje? Odvaha však nie je potrebná len na extrémnu chôdzu v stometrovej výške – potrebujeme ju aj v obyčajných dňoch nášho života.
Odvahu si však nemýľme s neprítomnosťou strachu. Odvážny človek nie je automaticky ten, ktorý sa nikoho a ničoho nebojí. Odvaha je navzdory strachu urobiť ďalší krok. Nenechať sa strachom ochromiť natoľko, aby nás paralyzoval. Aj život človeka pripomína kráčanie po lane. Sú obdobia, keď máme pocit, že máme pevnú pôdu pod nohami. Darí sa nám, vieme, čo chceme, veci dávajú zmysel a budúcnosť je čitateľná. Potom však príde situácia, ktorá našou vnútornou rovnováhou otrasie. Diagnostika vážneho ochorenia, strata blízkeho človeka, problémy v škole, zlomené srdce, finančná neistota, sklamanie. Zrazu nás ovládne pocit neistoty a smelý zajko sa stratí kdesi v Afrike.
Práve vtedy však potrebujeme odvážne „dvihnúť hore hlavu“. Odvaha neznamená, že všetko zvládneme sami. Odvážny človek sa nebojí priznať vlastnú krehkosť, lebo vie, že sa opiera o silného Boha. Ako apoštol Pavol pripomína svojmu žiakovi Timoteovi: „Lebo Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1,7) To je niečo, čo si potrebujeme stále pripomínať. Kresťanská odvaha nestojí na presvedčení, že sme dostatočne silní, aby sme to zvládli. Vyrastá z dôvery, že Boh nám dáva „Ducha sily, lásky a rozvahy“, hoci sa nám chvejú kolená aj duša. Jaan Roose počas svojho rekordného výkonu niekoľkokrát spadol. Pád ho však neodradil od toho, aby sa na lano nepostavil opäť. Veď je to hlboko ľudské – spadnúť, stratiť smer či spraviť chybu. Dôležitý je však ďalší pokus – schopnosť postaviť sa a skúsiť to opäť, hoci aj s odretými kolenami.
V októbrovom vydaní časopisu vám prinášame príbehy ľudí, ktorí s odvahou kráčajú po lane. Niektorí poskytujú humanitárnu pomoc vojnovým utečencom, ktorí prišli o domov, zdravie a niektorí aj o končatiny. Iní organizujú hudobné festivaly a snažia sa ukázať, akým je hudba úžasným liekom na naše boľačky. Veľkú dávku odvahy potrebuje aj ten, kto si kúpi letenku do vojnou zasiahnutej krajiny, aby tam pomáhal ako civil. Je povzbudzujúce, koľkí dokážu vykročiť do neistoty a kráčať po tenkej hrane, hoci sa im duša isto neraz chveje.
Tým, ktorý nás môže v týchto jesenných dňoch inšpirovať svojou odvahou, je aj reformátor Martin Luther – odmietol odvolať svoje učenie o ospravedlní človeka jedine vierou a Božou milosťou, hoci mu za to hrozila smrť a musel počítať s najhorším. Skúste aj vy, milí čitatelia, na začiatku októbra pouvažovať nad tým, ako by ste mohli preukázať svoju občiansko-kresťanskú statočnosť a odvahu. Možno to znamená zastať sa človeka, ktorého urážajú. Po 20 rokoch sadnúť do auta a opäť šoférovať. Nezobrať úplatok. Nech je to čokoľvek, nedajte sa ochromiť strachom z výšky, ale skúste sa pozrieť ponad zore. A ak sa vaše lano chveje, oprite sa o Boha. Je predsa dostatočne silný na to, aby vás podržal.
E. Mihočová