Ručné zvončeky (handbells), ktoré dnes poznáme najmä v Severnej Amerike a Európe, majú svoj pôvod v 17. storočí v anglických kostolných vežiach. Vznikli ako pomôcka pre zvonárov pri nácviku zložitých vzorov zvonenia kostolných zvonov (change ringing). Keďže veľké zvony vážili stovky až tisíce kilogramov a ich cvičenie rušilo obyvateľov dedín, zvonári začali používať malé ručné zvonce. Tie im umožnili trénovať v interiéri a postupne sa z nich stal hudobný nástroj s vlastným repertoárom. Vznikali celé súbory, ktoré dokázali zahrať pestré skladby a postupne sa stali súčasťou cirkevných slávností, vianočných bohoslužieb a koncertov. Ručné zvončeky sa v Anglicku používali dokonca aj na zábavu v hostincoch či na spoločenských stretnutiach. Z jednoduchého cvičného nástroja sa tak stali samostatným hudobným umením, ktoré spája tradíciu, presnosť a duchovnú hĺbku.
V 19. storočí sa handbells dostali do Spojených štátov amerických, kde sa rozvinula tradícia veľkých zborov. Dodnes sú tam veľmi populárne, najmä počas vianočných sviatkov. Do Európy sa rozšírili v druhej polovici 20. storočia – najprv do Nemecka, neskôr do Škandinávie. V severských krajinách sa udomácnili v kostoloch, školách aj komunitných zboroch, kde sa využívajú pri adventných koncertoch a vianočných vystúpeniach. Ich jasný zvuk sa spája s atmosférou sviatkov a podporuje spoluprácu v hudobných zoskupeniach.
Zvonkohra v Evanjelickej spojenej škole
A tak sa stalo, že táto tradícia došla aj k nám a zvonce už má aj Evanjelická spojená škola v Prešove. Nebolo to samozrejmé, predchádzali tomu konkrétne kroky. Prvá inšpirácia prišla od Zuzany Durcovej, farárky v Levoči. Pri neformálnom rozhovore s dištriktuálnym biskupom Petrom Mihočom spomenula zvonkohru. Toto hudobné teleso sama viedla v Košariskách, vo svojom predošlom pôsobisku, a pripustila možnosť založiť niečo podobné aj vo Východnom dištrikte.
Biskup Peter Mihoč sa tejto myšlienky chytil a začal pátrať po zvonkohre. Jednu dostupnú našiel až v ďalekom Nórsku, a tak sa spolu s riaditeľom školy Mariánom Damankošom a riaditeľom biskupského úradu Samuelom Miškom vybrali autom na dlhú výpravu. Keďže sa písal 1. január 2025, ocitli sa v rozprávkovo zasneženej krajine. Podarilo sa im nájsť majiteľku zvonkohry Marthu Skogen – umelkyňu a bývalú učiteľku, ktorá viedla zvonkohrový zbor. Po pandémii sa jej ho už nepodarilo obnoviť, a preto sa rozhodla zvonce predať. Takto sa ťažké, ale nádherné zvonce dostali až do Prešova.