Dar

A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami… Ján 1,14
Človek. Stvorenie utvorené k obrazu svojho Stvoriteľa. Do jeho života, do jeho putovania planétou Zem bolo vložených toľko nádejí. Už na začiatku dostal dar – Eden, teda možnosť prebývať v raji. A človek dar ľahkomyseľne stratil. Prečo? Chcel byť múdrejší ako Darca. Nehľadiac na varovanie. Už kdesi na počiatku chcel poznať viac, rozhodovať sám, urýchliť veci, nepoznajúc to, čo je skryté za oponou. A tak je tomu dodnes. Nechcem tým teraz povedať, že človek sa nemá vzdelávať, poznávať nové obzory, zaoberať sa novými poznatkami – ide to však akosi prirýchlo. Počas celého roku cválame na prirýchlom koni. A potom. Potom prídu Vianoce. Svet na chvíľu stíchne a zamĺkne – aj keď na škodu veci už to nie je to, čo to bývalo. Príde čas pripomenutia si prevzatia daru najcennejšieho – aj keď aj v mnohých „kresťanských“ rodinách je už tento dar až na druhom, či inom mieste. Dal nám ho sám Boh. Po tejto Zemi kráčal jeho Syn – Kristus. Prebýval medzi nami.
Obdarovaný. Ty a ja. Generácie pred nami, aj tie, ktoré prídu po nás. Čo sa stalo v Betleheme, vieme všetci. Už od počiatku bol Boží dar spochybňovaný, prenasledovaný, nepochopený, vysmievaný, umučený na Golgote. Tento dar z jaslí, človek a zároveň Syn Boha zostáva medzi nami. Napriek smrti, smrť prehráva. Tento dar má nevyčísliteľnú hodnotu, väčšiu ako všetky bohatstvá tohto sveta, ako všetky mocibažné vojny a ich vodcovia, hoci sa skrývajú za akékoľvek ušľachtilé ciele a mnohokrát prikrývajú kresťanským slovníkom. Ten dar je Láskou a je Pravdou.
Láska. Ak Otec pošle Syna a vie, čo ho na Zemi čaká, je to láska. Napriek tomu ho posiela a On s láskou svoje poslanie plní. Do bodky. Ako je tomu u nás? Prijali sme vianočný Boží dar? Vnímame tento dar lásky? Vieme obdarúvať núdznych a odpúšťať tým, ktorí nás trápia a súdia? Mám pred očami nášho Pána zohnutého k zemi v chráme a píšuceho niečo do prachu (Evanjelium podľa Jána 8 kapitola). Zákonníci privádzajú k nemu hriešnu ženu, žalujú na ňu, chcú ju kameňovať. Tak to káže zákon. Ježiš zákon mení. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“ A kamene v chráme z rúk súdiacich padajú k zemi. Ich buchot počujem aj teraz ako buchot srdca hriešneho človeka – každého z nás. A Ježiš píše ďalej do prachu. Neodsudzuje, ale zachraňuje. S napomenutím a láskou. A tak je tomu napokon aj na kríži Golgoty. Dnes však „zachraňujeme“ kresťanstvo či inú vieru rozpútaním vojny, ktorá je nesmiernym utrpením biednych a bezbranných
ľudí. Chceme tvoriť spoločenstvo veriacich, len ak nám z toho neplynú nijaké povinnosti; chceme kráčať s Kristom, len ak to nebude bolieť. Je toto láska? Sme hodní toho daru?
Pravda. To malé darované dieťa – Slovo, ktoré sa stalo telom – kráčalo po zasľúbenej zemi 33 rokov. Syn tesára kráčal životom v pravde až do konca. Pilátovi pred svojím odsúdením povie (Ján 18,37): „Ja som sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.“ Ježiš (dar) prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde. Nepýtajme sa s Pilátom: „Čo je pravda?“ Lebo človek vie pravdu relativizovať. Aj Pilát napokon prepustil zlého človeka – Barabbáša a Syna pravdy vydal na smrť. Neprežívame aj v súčasnej
dobe podobné príbehy, keď sa pravda vydáva za lož, a neprávosť sa omilostí? Čujeme ešte Kristov hlas?
Dar. Až budeš počas Vianoc vo svojom kostolíku, pri vianočnom stole – chyť za ruku svojich najbližších a v tichej modlitbe poďakuj za najväčší dar. Povedz o ňom tým najmenším. Rozprávajte spolu o Pravde a Láske.

Ľubomír Pankuch
dozorca Východného dištriktu ECAV