Posledné želanie

ktoré človek vysloví na „smrteľnej posteli“, zvykneme považovať za veľmi dôležité a zvyčajne si ho dlho pamätáme. Rovnako zásadný význam má to, čo Ježiš povedal svojim učeníkom, keď spolu naposledy stolovali. Mali si to pamätať v čase, keď už s nimi nebude. Ježiš prosil Otca, aby jeho učeníkov chránil. Hovoril o nich ako o tých, ktorí sú vo svete, a ktorých bude svet nenávidieť. „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého. Nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta. Posväť ich v pravde – Tvoje slovo je pravda. Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta.“ Na toto napätie – „nie sú zo sveta, ale žijú vo svete“, ktoré sa tiahne prakticky celými dejinami kresťanstva, upozorňuje profesor Tomáš Halík vo svojej knihe Vzývan i nevzývan. V každej dobe sa toto pnutie objavuje znovu a znovu v novej podobe, a cítime ho aj na individuálnej úrovni. Kresťan stojí jednou nohou vo svete, ale druhou ho akoby prekračuje.
Radikálne kruhy tvrdia, že si máme od sveta držať odstup, dokonca voči nemu zaujať až bojové postavenie – v „ideálnom“ prípade nekomentovať spoločenské dianie a zahodiť svoj voličský preukaz. Vystačiť si s hľadaním spásy na individuálnej úrovni, veď mám predsa príbytok pripravený v Božom kráľovstve a „čo ma po svete“. Na opačnom konci názorového spektra stoja tí, ktorí preferujú čo najužšie
fungovanie so svetom. Ak sa dá nenávisti sveta, o ktorej Ježiš hovoril a ktorú predpovedal, elegantne vyhnúť, prečo nie?
Realita je však ešte trochu komplikovanejšia. Jedna vec je „prorocké“ rozpoznanie znamení časov, kedy sa treba vyhraniť voči spoločenským pomerom, ak sa neuberajú správnym smerom. Tak ako voči Tretej ríši a Nemeckým kresťanom vystúpila Vyznavačská cirkev spolu s Karlom Barthom a Dietrichom Bonhoefferom. Niečo úplne iné je však stiahnuť sa a uzavrieť do svojej „kresťanskej“ ulity, vytvoriť si vlastný alternatívny svet – nezaujímať sa o to, čo sa deje okolo a žiť len v očakávaní príchodu nebeského kráľovstva.
No aj prítulnosť k svetu môže mať rôzne podoby. Na jednej strane môže viesť k obetavej, nezištnej a praktickej službe blížnemu, no na druhej strane hrozí nekritické „splynutie so svetom a jeho hodnotami“, zapadnutie do jeho mocenských štruktúr, ako sa to v nedávnej minulosti stalo tzv. Teológii tvárou k životu, nekriticky pritakávajúcej a nadbiehajúcej vládnucej ideológii.
Problém je, že každý z týchto prúdov v Biblii nájde dostatočné množstvo veršíkov, ktoré mu dajú za pravdu. Výrok „deti, nemilujte tento svet“ ale aj veršík: „Tak Boh miloval svet, že dal zaň svojho Syna.“ Teológia, žiaľ alebo skôr našťastie, nie je jednoznačná a exaktná ako matematika, ale je často plná protirečení a vnútorných rozporov. Biblia síce hovorí o padlom a odcudzenom svete, no je to ten istý svet, ktorý je Božím stvorením a stál Bohu za to, aby za jeho vykúpenie obetoval život svojho Syna. Vnútorný rozpor – dobre to poznáte, vaše dieťa vás dokáže „vytočiť“, no nič to nezmení na tom, že je vaše a že vám na ňom záleží.
Ako teda „nemilovať svet“, ktorý „Boh miluje“? Vylúštenie rébusu ponúka apoštol Pavol v Liste Galatským 6,14, kde píše o kríži Ježiša Krista: „…. svet mi je ním ukrižovaný a ja svetu.“ Na svet sa jednoducho netreba pozerať cez ružové okuliare, ale cez „optiku Kristovho kríža“. Kríž nám pripomína, kam až dokáže zájsť človek a nepriateľstvo sveta voči Bohu. A to nás ochráni pred tým, aby sme svet nekriticky
prijímali a bezstarostne sa v ňom rozpustili ako kakao v teplom mlieku. Pohľad na kríž nám pomáha na svete „nelipnúť“ a udržať si zdravý kritický odstup. Zároveň však cez optiku kríža vnímame, že Ježiš zomrel za svet dobrovoľne – čo aj nás má viesť k úprimnému záujmu, nesebeckej láske, súcitu a solidarite. Boh miluje svet obetavou láskou, ktorá neváha zájsť až do krajností.
Ak sa teda pozeráme na svet cez Kristov kríž, nehrozí nám, že so svetom splynieme, aj keď sa doň ponoríme. A nebojme sa ponoriť hlboko. Nepatríme svetu, ale Kristovi. No zároveň „sme vo svete“, pretože tým plníme jeho posledné želanie. Máme a chceme byť užitoční a plniť tak funkciu „kvasu, soli a svetla“, aby „svet uveril“.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu

nájdete tu