Prečo (ne)chodíme do kostola

Začiatkom nového roka mi volala jedna pani v pokročilom veku. Chcela vedieť, či by sa nedalo zariadiť, aby verejnoprávna televízia vysielala evanjelické bohoslužby každú nedeľu. Zdravotný stav jej už nedovoľuje zájsť do kostola a trápi ju samota, ktorú označila za jednu z civilizačných chorôb. Hoci nerada, musela som pani sklamať – zatiaľ nemám kompetencie ani možnosti, ako to v slovenskej televízii zariadiť, keďže počet prenosov je priamo úmerný počtu členov tej-ktorej cirkvi. Jednoducho povedané, ak nás bude viac, bude aj viac prenosov. Dohodli sme sa však, že mi zavolá jej vnuk, aby som ho navigovala, ako vyhľadať staršie prenosy v archíve televízie a Ranné zamyslenia na internetovej platforme ECAV s vami. Je však milé počuť, že aj v dnešnej dobe sa ešte nájdu ľudia, ktorým chýba chrám a túžia po službách Božích. Potrebujú ich, aby ľahšie znášali starobou, chorobou a samotou poznačenú jeseň svojho života.
Začiatkom nového roka boli zverejnené štatistické dáta ohľadom návštevnosti kostolov. Výskum bol realizovaný na vzorke asi 1200 respondentov a jeho výsledky podrobne analyzoval internetový denník Postoj. Z výsledkov je zrejmé, že asi 30 percent obyvateľov Slovenska nikdy nechodí do kostola. Za žiadnych okolností. Z prieskumu vyšli lepšie katolíci, pod čo sa zrejme podpisuje aj to, že majú účasť na bohoslužbách prikázanú. Naopak, nám protestantom častokrát stačí navštíviť kostol raz v roku. Príležitostne. Zvyčajne na Vianoce, kedy sladko znejú koledy, sú kostolné lavice plné.
Aké výsledky by výskum asi vykazoval, keby išiel o čosi hlbšie a skúmal by aj dôvody, pre ktoré ľudia do kostola pravidelne alebo príležitostne prichádzajú? Koľkí len zo zvyku? A koľkí možno pre istotu, keby sa raz ukázalo, že na kresťanstve predsa len niečo bolo? Alebo inak – je kostol miestom, ktoré má potenciál a transformačnú silu meniť zvyky, postoje, zaužívané predstavy a spôsob života účastníkov? Alebo z neho odchádzam presne taký istý, ako som doň vošiel a to, čo som počul, po mne len tak akosi stečie?
Možno sa to evanjelikovi, spasenému z Božej milosti, nepočúva ľahko, ale tretie prikázanie Desatora: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočný deň“, stále platí. Je to excelentná príležitosť, ako dokázať svoj vzťah k Bohu nielen slovom, ale aj skutkom. Z pravidelnosti sa postupne stane „železná košeľa“, bez ktorej si nedeľu už nebudete vedieť predstaviť.
Záleží však aj na spôsobe, akým čas v chráme trávime – na spôsobe, akým sa modlíme, spievame, počúvame Božie slovo. Ak je to len zvyk a formalita, ak do toho nevkladáme svoju lásku, vieru a dôveru, nemá to veľkú cenu. Napokon, povrchnosť bola problémom aj v Lutherovej dobe – veď časy sa menia, ale spôsoby a ľudia ostávajú tí istí – keď kriticky poznamenal: „Ľudia počúvajú kázeň, ale bez toho, aby rozmýšľali nad zmenou svojho života a modlitby odriekajú bez viery. Vyzerá to takmer, ako by si mysleli: Stačí, že sme bohoslužby videli očami, kázeň počuli ušami a modlitby odriekali svojimi ústami. Všetko prebehne len tak povrchne. Že by sme z bohoslužieb mali získať niečo pre srdce a z kázne sa niečomu priučiť a zapamätať si to, a modlitbou niečo vskutku hľadať, žiadať a očakávať, na to nikto nemyslí.“
Reformátor pripisoval podiel viny na tomto stave aj biskupom a kňazom. Vyzýva ich, aby ľudí poučili, akým spôsobom majú kázni načúvať a ako sa modliť – tak, aby pritom bolo prítomné srdce. Bez neho to nemá veľký význam, hoci by sme v kostole sedeli aj každú nedeľu. Podľa Luthera by mala byť v centre kázne Nová zmluva, no ani v tomto prípade kazateľov nešetrí. „Kto však môže počuť evanjelium, keď o ňom nevedia ani tí, ktorí by ho mali zvestovať? Myšlienky kazateľov chodia na prechádzku a hovoria pritom všelijaké sotva užitočné príbehy, ale na Krista sa zabúda.“ Teda to, aký úžitok z návštevy kostola máme, závisí od dvoch skutočností: od kazateľa, ktorý správne káže a od poslucháčov, čo naozaj prítomne načúvajú, aby zvestované slovo pochopili, osvojili si ho a aplikovali ho v každodenných situáciách počas týždňa.
Rok 2025 je novou príležitosťou, aby sme si našli čas aj na chrám a mali v ňom svoje miesto. To, že môžeme prichádzať slobodne a bez obáv z prípadných následkov, nie je vôbec samozrejmosť. Iste by nás potešilo, keby nás v kostole bolo viac, ale Boh predsa nečíta štatistiky a viac sa pozerá na kvalitu ako kvantitu.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu
nájdete tu