Komu zvonia do hrobu

Na svete žijú miliardy ľudí, a predsa je jednou z najrozšírenejších civilizačných chorôb osamelosť. Neprekonal ju dokonca ani internet, aj v dobe sociálnych sietí je stále ťažké nájsť si skutočných, nielen virtuálnych priateľov. Osamelosť dokáže spôsobiť človeku obrovskú bolesť, preto pred ňou hľadáme únikové cestičky. Hlad po vzťahoch a spoločenstve máme zakódovaný vo svojej podstate. Neboli sme stvorení na to, aby sme žili osamelo ako stepní vlci. Boh nás pri stvorení votkal do krehkej a často divoko prepletenej pavučiny vzťahov. Bez vzťahov jednoducho nedokážeme prežiť zmysluplný a radostný život. Túžime mať niekoho, o koho sa môžeme starať, koho môžeme milovať, po koho boku môžeme zostarnúť. I keď osamelí môžeme byť, paradoxne, aj vtedy, keď sme obklopení ľuďmi.
Druhý dôležitý vzťah, pre ktorý sme boli stvorení, je vzťah s Bohom. V každom z nás je prázdnota v tvare Boha, ktorú nemôže zaplniť nič iné – žiadny človek, práca, peniaze. A platí to aj naopak. Boh má v sebe prázdnotu v tvare človeka. A kúsok tej prázdnoty má tvoje obrysy. Boh vytvoril systém, aby už nikdy nikto nemusel byť sám a nazval ho spoločenstvom, ktoré, samozrejme, nikdy nebolo a ani nebude ideálne. Tvoria ho totiž omylní ľudia, ktorí robia chyby a nezachovajú sa vždy správne. No sú schopní odpúšťať si a prijímať sa, aj keď sa tým vystavujú riziku zraniteľnosti. Ako zastaviť pandémiu globálnej osamelosti? Sprav každý deň niečo pre to, aby sa necítil osamelo niekto, kto žije v tvojej blízkosti a koho poznáš.
Je však rozdiel medzi osamelosťou a vedomou izoláciou, ktorá si od druhých drží bezpečný odstup a riadi sa heslom: „Nehas, čo ťa nepáli.“ John Donne, anglický básnik v 16. storočí však napísal: „Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; … smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; lebo zvonia tebe.“ To, že nikto z nás nie je ostrovom samým pre seba – či už ako jednotlivec alebo národ, si v globalizovanom a úzko prepojenom svete uvedomujeme čoraz viac. Ak hodíte do vody kamienok, automaticky sa vytvoria kruhy na celej hladine.
Nie sme ostrov, preto sa nemôžeme tváriť, že sa nás netýka to, čo sa okolo nás deje. Aj prostredníctvom obsahu júnového vydania eVýchodu chceme pripomenúť, že sme súčasťou pevniny, ktorú obmýva jedno a to isté more. Pokoj a mier v Európe je závislý od toho, či bude pokoj a mier aj na Blízkom východe, na Ukrajine, v Afrike, či kdekoľvek inde na svete, kde eskalujú nepokoje. Vojnové konflikty dvíhajú utečeneckú vlnu, cenu ropy, infláciu, a tá prepisuje aj cenovky v Kauflande či na našich benzínových pumpách. Ako poznamenal básnik John Donne, sme súčasťou jedného človečenstva – keď chcel jeho podstatu vyjadriť apoštol Pavol, pomohol si podobenstvom ľudského tela. Ak trpí čo len jedna jeho časť, ostrá bolesť zasahuje a paralyzuje celého človeka. Je to tak? Naozaj nás to bolí, ak krv netečie práve z našej rany?
V júnovom čísle prinášame rozhovor s irackým kresťanom Moreesom Gaggi, ktorý sa narodil v irackom Karakoši, odkiaľ bol nútený ujsť kvôli silnejúcej agresii Islamského štátu. S Michalom Molnárom z Medzinárodného mládežníckeho centra Ichthys sa vraciame na pobrežie Čierneho mora do Odesy, kde strávil tri mesiace ako dobrovoľník. Nikto z nás totiž nie ostrovom len samým pre seba, sme súčasťou pevniny, ktorú obmýva jedno more. Nech už zvonia do hrobu komukoľvek a kdekoľvek na svete, zvonia zároveň aj nám.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu