Trhlina v múre

Vo februári sa na stránke Akademickej rímskokatolíckej farnosti v Prahe objavil oznam, že v nej končí obľúbený farár Marek Orko Vácha. Správa o jeho odvolaní vzbudila pozornosť nielen v Čechách, ale aj na Slovensku, kde ho poznajú čitatelia jeho kníh a poslucháči podcastov. Je známy aj v protestantských kruhoch, keďže témy, ktoré Vácha ako teológ, biológ, etik a skaut v jednej osobe otvára, prekračujú hranice jednotlivých konfesií. Jedinečným spôsobom prepája cirkev a sekulárnu spoločnosť. To, čo Mareka Orka Váchu mrzí v súvislosti s jeho odvolaním asi najviac, je spôsob, akým k nemu došlo, a to bez udania dôvodu. Má súvisieť s ekumenickými bohoslužbami v rámci projektu „Hospodin v hospode“, ktoré vysiela TV Noe. Jeho kritici mu vyčítajú najmä to, že v nesakrálnych priestoroch vysluhoval sviatosť eucharistie.
Po náhlom odvolaní prišli obľúbenému kazateľovi tisíce podporných správ. A inkriminované bohoslužby „Hospodin v hospode“ majú, paradoxne, k dnešnému dňu na youtube viac ako stotisíc zhliadnutí. Človek si tak nevdojak kladie otázku: Je lepšie kázať Božie slovo v prázdnom kostole alebo v preplnenej „hospode“ v rámci projektu, ktorý má ambíciu osloviť práve sekulárneho hľadajúceho človeka? Dodržiavať dohodnuté pravidlá je určite dôležité, zvlášť ak ide o sviatosti, v ktorých je Kristus prítomný medzi nami. No nie je lipnutie, bazírovanie na litere zákona tým povestným „preciadzaním komára a prehĺtaním ťavy“, za ktoré Pán Ježiš kritizoval farizejov a zákonníkov? Čistením čaše a misy zvonku bez ohľadu na vnútorný obsah? A hlavne, nedala sa celá záležitosť riešiť bratským rozhovorom medzi štyrmi očami? Komu táto kauza prospela a komu uškodila? V každom prípade otvorila prospešnú diskusiu o tom, ako rešpektovať pravidlá a zároveň byť kreatívni v záujme otvárania sa cirkvi spoločnosti. Diskusiu o tom, čo je ešte prípustné a čo už za červenou čiarou. Keď kauza začala žiť vlastným životom na sociálnych sieťach, biskup a odvolaný kňaz sa jeden druhému navzájom ospravedlnili. Vácha môže v projekte „Hospodin v hospode“ pokračovať, no iba kázaním, bez prisluhovania sviatostí. Je zaujímavé pozorovať, ako sa Marek Orko Vácha v danej situácii zachoval. Dokázal odpustiť. Bráni sa „prepierať špinavú bielizeň“ na verejnosti, pretože má svoju cirkev rád, a to aj napriek všetkému, čo sa stalo. Nepozerá za seba na dvere, ktoré sa za ním zavreli, ale hľadí dopredu na tie, ktoré sa pred ním otvárajú. „V tomto zmysle nemám obavu a teším sa na to, čo príde. Pozerám sa do budúcnosti s nadšením,“ hovorí odvolaný kňaz. Keďže bude mať viac voľného času, chce napísať svojho Malého princa. Vie, že teraz je čas do praxe previesť teóriu o odpustení. „Celú kauzu chápem ako určité privilégium, vyznamenanie, skúšku toho, aby som to, čo hlásam z kazateľní a čo hovorím svojim poslucháčom na prednáškach o odpustení, naraz odžil sám vo svojom vlastnom živote,“ vysvetlil v rozhovore pre Český rozhlas. Je presvedčený, že odpustenie sa dá natrénovať a je rád, že má na to šťastnú povahu. Pozná totiž ľudí, ktorí nie sú schopní zmieriť sa s krivdou, alebo s údajnou krivdou, a majú
to jednoducho ťažké: „Racionálne vedia, že keby odpustili, tak by sa im uľavilo, ale akosi to nejde.“ Koreň slova od-pustiť znamená pustiť z rúk to, čo nás ťaží a bolí. Prenechať riešenie krivdy na Boží spravodlivý súd teraz v časnosti, alebo raz vo večnosti. Marek O. Vácha: „Človek, ktorý sa v myšlienkach neustále vracia k tomu, ako mu ublížili, zažíva peklo. Peklo nemusí byť budúcnosť, ale desivá prítomnosť.“ Na dvere nám pomaly ale isto klope pôst ako predzvesť veľkonočných sviatkov. Prorok Izaiáš si v 58. kapitole kladie otázku, aký pôst má Boh rád. Niekedy sa totiž môžeme postiť aj zbytočne. Bohu nestačí, ak ovesíme hlavu ako trstina a podstelieme si vrecovinu a popol. K pôstu, ktorý má rád Boh, patrí pokánie, sebareflexia a odpustenie.
A tiež schopnosť priznať si chybu. Pôst, ktorý sa páči Bohu, napravuje nespravodlivosť, oslobodzuje, sýti hladných, prichyľuje bezprístrešných, oblieka nahých a neskrýva sa pred svojím príbuzným. Kto sa takto postí, má budúcnosť: pomenujú ho opravovateľom trhlín. Sme naozaj pripravení opravovať trhliny, ktoré sa objavili v našich múroch, a možno aj naším vlastným pričinením? Nie je na to nikdy neskoro.

E. Mihočová

Celá číslo časopisu