Tenká hranica medzi slobodou a neslobodou

Na pripomínanie minulých udalostí či osobností je november veľmi vhodným mesiacom. Je to obdobie ohraničené pripomienkou Reformácie, Pamiatkou zosnulých a začiatkom príprav na advent, za ktorým sú radostné Vianoce.
Na tomto mieste a v tomto čase som zvykol písať o slobode. O slobode, ktorú nám dal Boh, o slobode, ktorú priniesol Kristus, o slobodnej cirkvi, ktorú sa pokúsil reformovať Luther. Súčasťou tejto slobody mala byť vždy láska k blížnemu a šírenie radostnej zvesti Kristovho evanjelia. Jej súčasťou nebolo zákonníctvo, farizejstvo, obmedzovanie iných, prikazovanie, zakazovanie a prenasledovanie. Pre slobodnú spoločnosť je skôr typická tolerancia, trpezlivý dialóg, v rámci ktorého skúmame odlišnosti a pokúšame sa pochopiť iných. Dialóg a akceptácia druhých však neznamená vzdanie sa vlastných hodnôt. Dialóg znamená schopnosť akceptovať blížneho, aj napriek nesúhlasu s jeho pohľadom. Sloboda je totiž aj schopnosť slobodne sa zhodnúť na pravidlách.
Pri hlbšom zamyslení si nemožno nepoložiť otázku, proti komu bolo potrebné neustále bojovať? Kto a prečo mal potrebu obmedzovať slobodu iných ľudí? Kde sa v niektorých ľuďoch berie ambícia, vôľa, či chuť vedome spôsobovať iným utrpenie? Dosť otázok na historikov, filozofov, sociológov a teológov.
Každá doba mala svojich farizejov, konšpirátorov, pomätencov aj svojich zvestovateľov Božej Pravdy. V každej dobe sa Pán Boh zjavoval prostredníctvom svojich svedkov, či služobníkov, ktorí napomínali, pripomínali, zvestovali, pomáhali, ale aj odporovali zlému, ak to bolo potrebné. Boli časy, keď bolo treba bojovať za možnosť byť kresťanom, za možnosť byť evanjelikom. Keď naši predkovia túto možnosť vybojovali, poniektorí začali iným upierať právo nebyť kresťanom… Potom bolo treba bojovať za právo byť Slovákom. Po úspešnom boji za toto právo zasa raz začali niektorí upierať iným právom nebyť Slovákom. Aj to sú paradoxy našej minulosti.
Dnešná doba prináša nové podnety. Sme svedkami neuveriteľného rozdelenia našej spoločnosti, národa aj našej cirkvi. Najmocnejší šíriteľ nenávisti verejne obviňuje iných zo šírenia nenávisti… Klamár vo vysokej funkcii nás poúča o poctivosti… V slobodnej spoločnosti slobodne zvolený europoslanec oslavuje odporný diktátorský režim s krvou na rukách a časť našej spoločnosti mu tlieska… Časť nášho národa vyznáva lásku ku krajine, z ktorej utekajú vlastní obyvatelia a kde vládne tyran… Lekár vo vysokej funkcii popiera chorobu… Státisíce našich občanov
veria dezinformáciám, sprisahaniam a absurdným súvislostiam… My sa tešíme zo slobody a časť z nás bez problémov upiera susedom ich právo za ňu bojovať… Áno, aj toto sú prejavy slobody. Naši predkovia bojovali za slobodu a pravdu. My dnes máme slobodu tú pravdu
vysloviť. Sme však schopní ešte aj bojovať za slobodu a pravdu? V novembri si pripomenieme výročie politického prevratu ruských boľševikov
(1917) aj výročie pádu komunistickej totality u nás (1989). Dve výročia sú od seba vzdialené iba desať dní. To prvé bolo začiatkom hrozného utrpenia a smrti desiatok miliónov ľudí, to druhé bolo začiatkom slobody u nás. Možno je dobre, že sú tak blízko seba, aby sme mohli uvažovať. Uvažovať nad tým, že medzi slobodou a neslobodou nie je ostrá hranica… niekedy je tak nebadaná, že si ani nevšimneme,
že sme ju už prekročili. Ako individuality aj ako spoločnosť. Nech nám teda dlhé jesenné večery dajú priestor pouvažovať nad vlastným príspevkom ku slobode a nad tým, či ešte dokážeme rozlišovať medzi dobrom a zlom.

Marián Damankoš
riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove

Celé číslo časopisu