Pán môj a Boh môj
Tohtoročná Veľká noc je za nami. Pre mnohých však ani nie je Veľkou nocou. Sledujúc televízne spravodajstvo oslovení hovoria o Veľkej noci ako o sviatkoch jari, oddychu, prebúdzania sa prírody, načerpania nových síl, šibačky a oblievačky, posedenia s priateľmi, či štyroch dňoch voľna. Mnohým chýbajú otvorené nákupné centrá a niektorí sa ešte chystali na posledné lyžovačky do Álp, či tam, kde sa ešte dá nájsť kúsok snehu. Kdesi sa stratila Getsemane, Golgota, prázdny hrob. Kdesi sa pre mnohých stratil Kristus. Z ich úst zaznieva: „Ktovie, či to, čo je napísané v Knihe kníh, je vôbec pravda.“
Je Veľkonočný pondelok, píšem tieto riadky a zároveň premýšľam nad tým, akí sme teraz; akí sme ako ľudstvo boli v minulosti. Či je naozaj pravda, že história sa opakuje.
Príbeh Veľkej noci je príbehom našej spásy a záchrany. Znie neuveriteľne. Celý ten príbeh o troch dňoch, za ktoré Pán postaví „nový“ chrám, znie ako rozprávka. Videli ho konať zázraky a neverili. Neuverili mu veľkňazi Izraela; zaprel ho ten, ktorý predtým tvrdil, že ho nikdy nezaprie; mnohí sa zo strachu rozutekali; a Tomáš neveril, že vstal, aj keď mu toľkí tvrdili, že sa im ukázal. A práve príbeh Tomáša ma fascinuje od čias mojej mladosti. Jeho slová: ,Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku mu nevložím do boku, vôbec neuverím. (J 20,26) Tomáš je obrazom skoro každého z nás ľudí. Chceme mať istotu, mať všetko vo svojich rukách, mať všetko pod kontrolou. Tie slová znejú zvlášť dôležito pre časy, v ktorých žijeme. Ľudstvo si myslí, že všetko vyrieši samo, na základe vlastných schopností, vedomostí a poznania. Dôvera v živého Boha sa vytráca, „lebo chýbajú dôkazy, je to už prežitok, žijeme predsa v treťom tisícročí“. Vráťme sa o dvetisíc rokov späť. Tomášovi (ale aj všetkým učeníkom) – tomu, ktorý verne nasledoval svojho Pána, sa rúca celý svet. Boží syn zomiera na kríži. V ten piatočný deň sa nezachránil, ani jeho Otec ho nezachránil. To sú fakty. Ako by sme reagovali my na jeho (ich) mieste? Asi presne takto. Sny o nebeskom kráľovstve tu na zemi sa im zrútili ako domček z karát. Silnú vieru a dôveru rýchlo strieda pochybnosť, panika, strach. Či nie je tomu tak aj dnes? Veríme, keď je nám dobre, keď všetko ide ako po masle. Keď však prídu prvé ťažkosti, práve táto viera sa príliš rýchlo a silne nahlodáva a zároveň stráca. Vieme rýchlo otočiť. Jasne je to vidno v spoločnosti, keď vieme expresne zmeniť názor. Pri pandémii z mnohých, ktorí mali právom strach o zdravie svoje a svojich blízkych, sú zrazu antivaxeri. Pri vojne na Ukrajine vystriedal strach z agresora presný opak a ten, kto útočí, je po čase v mnohých očiach vlastne obetným baránkom, a takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.
Po piatku však prichádza nedeľa. Otec zachránil syna. A zachraňuje aj nás. Pre večnosť. Veľkňazi sa dozvedajú o otvorenom hrobe, vystrašení učeníci sa tešia, lebo vidia, že Ježiš žije a Tomášovi je umožnené vložiť prsty do otvorených rán. Jeho zvolanie: „Pán môj a Boh môj!“(J 20,28), je jedným z najkrajších zvolaní Novej zmluvy a Biblie vôbec. Nech je aj mojím a tvojím zvolaním. Treba sa nám znova nadýchnuť. Vyjsť medzi veriacich, hľadajúcich i neveriacich (aj keď aj oni v niečo veria). Pozývať, vysvetľovať, hlásať pravdy Božie. Možno nebudeme vždy pochopení, možno sa nám vysmejú, či sa na nás budú pozerať s údivom. Práve takto to spravili učeníci po Jeho zmŕtvychvstaní, avšak za neporovnateľne ťažších podmienok a šírili evanjelium do celého sveta. Vďaka všetkým vám, bratia a sestry, ktorí takto konáte. Oslovujete mladých, pozývate trápiacich sa aj hľadajúcich, potešujete chorých, starších aj smútiacich. Viacerí ste ustatí, nevzdávate sa však. Ste veriaci.
Nech je vám tvárou v tvár Pánovi dopriate vyznať – Pán môj a Boh môj.
Ľubomír Pankuch
dozorca Východného dištriktu
Celé číslo časopisu
Tento obsah je dostupný iba pre predplatiteľov.
Ak chcete obsah zobraziť prihláste sa do svojho účtu, alebo si zakúpte predplatné.