Prijatie

Prijatie patrí k základným hodnotám, ktoré úzko súvisia s pocitom spokojnosti a vnútorného naplnenia. Vytvára totiž zónu bezpečia, v ktorej nemusíme nič predstierať, len byť samými sebou. Nikto z nás nechce byť vylúčený „outsider“ – v rodine, v pracovnom kolektíve, v spoločnosti. Ľudské prijatie má však svoje limity a obmedzenia, často kladie podmienky: „Prijímam ťa, ALE…“
Predstava, že nebudem prijatý a akceptovaný svojím okolím, nás desí. Aj preto sa často štylizujeme do role herca a snažíme sa hrať predstavenie, ktoré sa iným páči a ktorému iní tlieskajú. Nosíme masky, aby sme vyzerali lepší, krajší aj múdrejší, než akí v skutočnosti sme. Tlak je zvlášť silný v prostredí sociálnych sietí, do ktorých osídel tak ľahko padáme. Starostlivo zvažujeme, akú fotku si zavesíme na svoj profil a ktorá má potenciál získať najviac lajkov. Akoby práve počet lajkov priamo úmerne zvyšoval aj náš pocit akceptácie. Je to však umelé
instantné prostredie, ktoré nemá so skutočným prijatím veľa spoločného. Veď tí, ktorým na nás záleží, nás prijímajú takých, akí v skutočnosti sme. Pravé prijatie je odrazom toho, ako človeka prijíma Boh. Kresťanstvo hovorí o Bohu, ktorý si nekladie podmienky. Prijíma nás takých, akí sme. Pred Bohom nemusíme hrať divadlo, pretože nás pozná dôvernejšie, ako si myslíme – vrátane našich vnútorných pohnútok a motívov. Poznal nás už skôr, ako sme prišli na svet.
Prijíma nás „napriek tomu, že sme často neprijateľní“. Vytvára tak bezpečné prostredie, v ktorom môžeme ukázať aj svoju obyčajnosť, krehkosť a zraniteľnosť. Boh nás neprijíma pre našu zbožnosť alebo morálnu dokonalosť, ani pre výkony, ktoré podávame. Akceptuje nás pre Krista a Jeho spravodlivosť. A pre milosť, ktorou nás „omilostil v Milovanom“: Ef 1,6. Boh nás pre Krista akceptuje takých, akí sme, hoci veľmi dobre pozná všetky naše slabé miesta. A to je oslobodzujúce. Nemôžeme spraviť nič, čím by sme ho prinútili, aby nás prijal. Je to jeho voľba a rozhodnutie – v náš prospech. Neberie pritom ohľad na naše spoločenské postavenie, úroveň vzdelania, výšku bankového konta, ani na mená našich vplyvných priateľov. Boh nie je prijímačom osôb. To len človek dokáže prižmúriť oči, keď berie do náručia bez ochranných prostriedkov predčasne narodené bábätko pani ministerka, hoci to nemajú dovolené ani jeho rodičia. A to len pre vyšší počet lajkov na
Instagrame? Prečo „obyčajný človek milión“ absolvuje test na alkohol bezprostredne po dopravnej nehode, ale známy politik až po 15 hodinách? Ako potom vysvetliť deťom, že pravidlá platia pre všetkých? Boh však nie je prijímačom osôb. Neprižmúri očko len preto, že „ste niekto“. Prijíma každého rovnako. Boh nikomu nedrží stranu. Nikoho neuprednostňuje, ako čítame v Liste Galatským 6,2. A to je cnosť, ktorú zvlášť dnes treba pestovať a opakovane prízvukovať. Niektoré životné situácie je však veľmi ťažké prijať. Rozvod rodičov. Diagnostiku závažného ochorenia. Dopravnú nehodu, pri ktorej zomrie dieťa. Kým dospejete do štádia prijatia a dokážete vysloviť „buď vôľa Tvoja“, pretečie často veľa vody. Februárové vydanie eVýchodu prináša príbehy ľudí, ktorí majú s prijatím – radostným aj bolestným – osobnú skúsenosť. Ukazujú, prečo je prijatie dôležité a ako ho možno prakticky žiť. Nechajme sa inšpirovať!

E. Mihočová

Celé číslo časopisu