Pracujete s knihami, ktoré majú 400 – 500 rokov. Čo cítite, keď takú knihu držíte v rukách a môžete v nej ako jedna z mála zalistovať?
Je to úžasný pocit. Moderne sa tomu hovorí „mať motýliky v bruchu“ alebo zimomriavky. Prechádza celou vašou bytosťou. Je to túžba, nielen akási plytká zvedavosť, nahliadnuť do minulých storočí a vidieť niečo z vtedajšieho života. Knihovníci zisťujú, komu daná knižka kedysi patrila. Lúštia posesorské záznamy – pozn. red.: historické rukopisné alebo tlačové záznamy na starých knihách, ktoré slúžili na zaznamenávanie vlastníkov knihy tzv. posesorov a ich rodín. Lúštiť ručne načarbané latinské alebo švabachové texty nie je často jednoduché, ale zároveň prežívame aj radosť z objavovania. Keď zistíte, že majiteľom knihy bol významný človek, tak to vami troška zatrasie.
Spomeniete si na nejaké konkrétne rozlúštenia resp. objavy?
Mojou srdcovkou je najbližší spolupracovník reformátora Martina Luthera – Filip Melanchton, „učiteľ Germánie”, ktorý mal za svojou katedrou študentov z celej Európy. Našla som až dva jeho autografy s venovaním v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Bol to objav, dovtedy o tom nikto nevedel.
Prvé venovanie, ktoré bolo po grécky, mi pomohol rozlúštiť docent Ján Grešo – môj vtedajší sused, úžasný človek a vzdelanec. Druhé bolo po latinsky, a s tým som si už poradila sama. Takže sme zistili, komu Melanchton danú knihu venoval, koľkým ďalším ľuďom patrila, kde bola vytlačená a zviazaná. Niekedy sa nám podarí zistiť aj autora ozdobnej knižnej väzby.
Takže ste tak trošku aj detektív?
Presne, niekedy to bola detektívka. A robiť detektíva ma stále ešte baví (úsmev).
PRÁCA V RUKAVIČKÁCH
Nazrime do kabinetu starých a vzácnych tlačí Univerzitnej knižnice v Bratislave, kde ste dlhé roky pracovali. Väčšinu času ste sa venovali knihám zo 16. storočia. Koľko ich knižnica uchováva?
Zo 16. storočia je viac než tritisíc tlačí. Ide o knihy vytlačené v podstate vo všetkých významných tlačiarňach Európy. Zastúpené sú takmer všetky vtedajšie najdôležitejšie vedné odbory – predovšetkým teológia, história a literatúra, vrátane antickej gréckej a rímskej. Až neskôr sa postupne objavovali prírodné vedy, archeológia, alchýmia či medicína.
Ako je o tento vzácny knižný fond postarané?
Starostlivosť je na veľmi vysokej úrovni. Všetky inkunábuly – teda najstaršie knihy, ktorých je vyše päťsto – sú odborne zreštaurované. Kedysi za Československa sa reštaurovali najmä na Morave, dnes má Univerzitná knižnica vlastné reštaurátorské pracovisko so špecialistami, ktoré sídli v bývalom kláštore klarisiek.
Vyžaduje si práca s historickými knihami špeciálnu výbavu? Napríklad rukavice?
Pri odbornej práci by rukavice skôr prekážali. Potrebujeme v knihe voľne listovať, počítať tlačiarenské hárky a pracovať priamo s papierom. Biele bavlnené rukavice sa používajú najmä pri prezentácii tlačí bádateľom. Treba vedieť, ako s knihami narábať – opatrne a s rešpektom.
Obnovuje sa fond starých tlačí aj dnes?
Existuje na to odborná komisia, no finančné prostriedky sú obmedzené. Niekedy sa podarí získať knihu cez antikvariát alebo zo súkromnej zbierky. Následne odborníci zisťujú, koľko exemplárov sa vo svete zachovalo. Ak ide o ojedinelý exemplár, jeho cena a význam prirodzene rastú. O hodnote tlače však rozhodujú aj iné faktory – výnimočná väzba, ilustrácie, autor…
Boli ste v kontakte aj s reštaurátormi kníh?
V Univerzitnej knižnici túto komunikáciu zabezpečovala vedúca oddelenia. Osobne som však mala s reštaurátormi bohaté skúsenosti ešte z čias, keď som desať rokov pôsobila ako správkyňa evanjelickej Lyceálnej knižnice v Kežmarku. Spolupracovali sme so Slovenskou národnou knižnicou v Martine aj s významným súkromným reštaurátorom docentom Ivanom Galambošom.
Aký je to pocit, keď sa zreštaurovaná kniha vráti späť do fondu?
Je to veľká radosť. Keď sa pozriete na ilustrácie, drevorezy či maľované iniciály, žasnete nad trvácnosťou farieb. Aj po stáročiach si zachovávajú svoju sýtosť a kvalitu.
ŠTUDENTSKÉ ČASY
Študovali ste na gymnáziu v Holíči; boli ste už vtedy knihomoľka?
Knihomoľ som bola stále. Niekedy si dokonca hovorím, či za to nemôžu moji rodičia. U nás totiž nebola tradícia oslavovať narodeniny tortou, ale knihou. A tak som si knihy zamilovala odmalička – dokonca aj učebnice. Keď sme na začiatku školského roka dostali nové, nevedela som sa dočkať, čo sa z nich dozviem. Rada som sa učila a prečítala som aj všetku povinnú literatúru, čo nebolo veľmi populárne. So sestrou sme sa hádali, kto bude prvý čítať knihu z knižnice. A občas sme za to dostali aj trest – kľačať na polienku, kým sme jedna druhú neodprosili.
Zvažovali ste aj iné povolanie než knihovníctvo?
Dlhé roky som túžila byť učiteľkou jazykov. Pôvodne som chcela študovať nemčinu v kombinácii s latinčinou alebo históriou. Samozrejme, milovala som aj literatúru. No bolo to obdobie totalitného režimu a staršia sestra študovala teológiu. Profesori mi hovorili, že sa na vysokú školu nedostanem, lebo som „nábožensky zaťažená“. Pedagogický smer bol pre mňa vylúčený, a tak som hľadala iné možnosti vedeckým smerom. A práve vtedy sa otvárala knihoveda v kombinácii s nemčinou, a tak som sa prihlásila.
Pamätáte si na svoje prvé stretnutie s historickou knihou?
Po babičke sme mali doma dve Kralické Biblie – jednu z 18. a druhú z 19. storočia. Už ako desaťročnú ma fascinovali švabachové iniciály. Lúštila som ich a postupne som si osvojila jazyk kralickej češtiny. Keďže sme žili na Záhorí, čeština mi bola blízka.
Vyštudovali ste knihovedu a nemecký jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nemčina bola vo vašej práci kľúčová. Je nemčina historických tlačí veľmi odlišná od tej dnešnej?
Samozrejme. Päťstoročná nemčina je úplne iná než súčasná spisovná nemčina – tzv. „hochdeutsch“, ktorú sme študovali na univerzite. Museli sme sa s tým potrápiť. Na škole sme dostali len základy, napríklad skúšku z čítania textu v švabachu, ale skutočne sa to človek naučí až praxou pri práci s knihami. Bola to do veľkej miery samoučba. Až keď s historickými knihami denne pracujete, pochopíte rozdiely a zákonitosti starého jazyka.
Pred pár rokmi sa na mňa obrátil jeden pán farár, ktorý chcel preložiť menšie originálne Lutherovo dielo. V Lyceálnej knižnici v Kežmarku mu odporučili, aby sa obrátil na mňa. Pustila som sa do toho s obavami, ale chcela som to skúsiť. Bolo to dobrodružstvo. Preklad som dokončila ešte pred termínom odovzdania a potešilo ma, že ho považovali za vynikajúci. Naozaj som nečakala, že si poradím aj s Lutherovou nemčinou.
PREDBEHLI SVOJU DOBU
Predbehli svoju dobu – to je názov vašej druhej knihy, ktorá vyšla minulého roku a spracúva 13 životných príbehov výnimočných evanjelických žien 18. až 20. storočia. Nadväzuje na vašu prvú knihu Reformácia po praslici, ktorá je výsledkom tímovej práce. Taktiež prináša príbehy evanjelických žien z podstatne skoršej doby, zo 16. až 18. storočia. Prečo ste sa rozhodli pokračovať?
Už pri prvej knihe sme zistili, aké ťažké je nájsť v dejinách ženy, ktoré podporovali reformáciu a jej myšlienky. V odborných historických publikáciách o nich takmer neexistujú zmienky, a tak sme museli pátrať v cudzojazyčných prameňoch. Pri bádateľskej práci som narazila aj na ženy z neskorších storočí. A tak som si poznačila ich mená a príbehy.
Hoci išlo o ženy zo vznešených rodov, často nevieme ani dátum ich narodenia, úmrtia či miesto posledného odpočinku. Iba ak sa vydali za významného muža, vtedy je informácií viac.
Napriek tomu sa vám podarilo knihu dokončiť. Podľa čoho ste vyberali práve tých trinásť žien?
Úprimne – nevedela som, že ich bude trinásť. Mala som len predstavu o rozsahu knihy, približne do tristo strán. Nakoniec ich má 352. Výber vznikal prirodzene: keď som objavila jednu osobnosť, tá ma priviedla k ďalšej. Časom som zistila, že niektoré z týchto žien sa navzájom poznali, čítali svoje diela alebo ich zoznámil niekto tretí. Bolo to postupné, trochu detektívne pátranie.
Z akých zdrojov ste čerpali? Je v knihe aj priestor pre fikciu?
Fikcia tam určite nie je. Ide o pravdivé životné príbehy. Často citujem priamo slová týchto žien alebo ich súčasníkov. Čerpala som z archívov, knižníc, rukopisov, ale aj z dnešných databáz a digitálnych zdrojov. Dnes sú vďaka internetu možnosti neporovnateľne širšie než kedysi, keď bádatelia museli doslova cestovať po celej Európe, aby sa niečo dozvedeli o vlastných dejinách a osobnostiach.
Občas je to však aj teraz potrebné. Napríklad som narazila na dielo, ktoré nikdy nevyšlo knižne a zachovalo sa len v rukopisnej či strojopisnej podobe. Jeden exemplár som našla práve v Univerzitnej knižnici, takže som tam strávila istý čas osobným štúdiom, fotografovaním a výpismi.
Museli ste aj veľa prekladať?
Iste. Mnohé informácie o významných ženách reformácie som našla len v nemeckých či rakúskych lexikónoch. Práve tam sa skrývajú nesmierne zaujímavé, no u nás neznáme príbehy.
Začnime pri tých azda najznámejších – pri sestrách Royových. Kým vlastne boli?
Rozhodla som sa spracovať ich ako trojportrét – Máriu, Kristínu a Boženu. Mali síce aj ďalšiu sestru a brata, no práve tieto tri boli verejne činné a vstúpili do širšieho povedomia. Staršie generácie ich ešte poznali pomerne dobre, no mladšie, ktoré vyrastali počas socializmu, už o nich často nevedia takmer nič. Ich knihy sa totiž nesmeli vydávať.
Mária, ktorá bola najstaršia, mala s Kristínou mimoriadne silné puto. Riadili sa zásadou, že sa budú celý život o všetko deliť – až to niekedy viedlo k úsmevným situáciám, ktoré v knihe opisujem. Kristíne vďačíme za jej autobiografiu, ktorá vyšla v dvoch častiach. Veľmi plasticky tam opisuje, v čom si boli ako sestry podobné a v čom úplne odlišné.
Aká bola Mária Royová?
Podľa Kristíny bola introvertka, veľká knihomoľka a mimoriadne hudobne nadaná osobnosť. Písala poéziu, ktorú dokázala aj zhudobniť, dokonca tvorila samostatné hudobné skladby. Začala tvoriť už ako deväťročná, hoci nepoznala noty a nemala formálne hudobné vzdelanie – svoje skladby nevedela zapisovať do nôt.
Osobitne treba zdôrazniť, že spevník Piesne sionské vydali v roku 1906 v slovenčine. Protestantské duchovné piesne v slovenčine vyšli oficiálne až oveľa neskôr – dovtedy sa v evanjelickej cirkvi používal najmä český spevník. V tomto boli sestry Royové skutočnými priekopníčkami, predbehli svoju dobu o niekoľko desaťročí. Piesne sionské boli natoľko kvalitné, že vyšli v niekoľkých vydaniach. Pieseň Márie Royovej Smieť žiť pre Krista, ktorá patrí medzi najznámejšie, sa dokonca stala hymnou ruských evanjelikálnych kresťanov, čo tiež poukazuje na mimoriadny presah ich tvorby.
A čo tretia zo sestier – Božena, ktorá je najmenej známa?
Na Starej Turej existuje Múzeum Márie a Kristíny Royových, no o Božene sa doteraz písalo málo. Zostávala v úzadí, hoci jej zásluhy sú významné. Patrila k prvým prekladateľom kníh Kristíny Royovej do nemčiny. Spolu s manželom – misionárom – sa zaslúžili o to, že vychádzali aj v zahraničí.
Poďme ešte aspoň k jednej ďalšej osobnosti – k Terézii Schröerovej, rod. Langwieserovej, manželke evanjelického profesora a spisovateľa z prelomu 18. a 19. storočia. Za čo jej vďačíme?
V čase metternichovskej monarchie boli protestanti silno potláčaní. Teréziin manžel pod pseudonymami vydával kritické texty spoločenskej situácie – národnostného a náboženského útlaku. Jeho manželka bola vzdelaná, hudobne nadaná mladá Prešporáčka. Žasla som nad tým, že čítala diela Goetheho a hodnotenia jeho kritikov. Vytvorila si však aj vlastný názor, ktorý prezentovala v listoch synovi, keď študoval v Nemecku. Tiež sa stala spisovateľkou, no takmer proti svojej vôli.
Ako je to možné?
Pravidelne korešpondovala s významným divadelným režisérom a hercom Karolom von Holteim z Vroclavi. Spoznali sa prostredníctvom jedného divadelného predstavenia v Prešporku. Ich priateľstvo pretrvalo celý život. Bez jej vedomia uverejnil časti ich korešpondencie vo svojich pamätiach. Keď sa to prevalilo, bol to pre Teréziu šok – zverejňovanie súkromných listov nebolo totiž vtedy bežné. A už vôbec nie, ak išlo o manželku váženého profesora. No vydavateľovi a čitateľom sa jej texty natoľko páčili, že ju opakovane vyzýval, aby v písaní pokračovala. Napokon súhlasila, no celý život publikovala len pod pseudonymom „Frau Therese“.
Ženy, o ktorých píšete, pôsobia ako mimoriadne odvážne a emancipované dámy. Súvisí to podľa vás s evanjelickým prostredím, z ktorého vyrástli, v ktorom pôsobili a napokon aj zostarli?
Jednoznačne áno. Išlo o prostredie s hlbokým záujmom o teológiu, vzdelanie a nemeckú kultúru. V rode manžela Terézie Schröerovej sa dokonca traduje priame príbuzenstvo s potomkami Martina Luthera.
KNIHA KNÍH
Vašou srdcovou záležitosťou boli vždy Biblie – najmä tie staré. Spomeniete si na niektorú, ktorá vám utkvela v pamäti ako mimoriadne vzácna?
Hodnotných kníh som mala v rukách naozaj veľa. Ak by som však mala spomenúť jednu Bibliu, tak to bolo pôvodné kralické vydanie – to, ktoré dnes zvykneme nazývať jednoducho „Kralická Biblia“, no jej oficiálny názov znel Bible svatá. Vznikala v období tvrdého prenasledovania protestantov a tlačila sa tajne počas niekoľkých rokov. Vyšla v šiestich dieloch – preto sa označuje aj ako „šestidílka“. Práve z tejto Biblie čerpali viac než tristo rokov celé generácie protestantov, vrátane Slovákov.
Jedno vzácne vydanie bolo uložené v Univerzitnej knižnici, kam sa dostalo z Lyceálnej knižnice. Vďaka zachovanej pečiatke vieme, že pôvodne patrila Adamovi a Samuelovi Chalupkovcom – teda otcovi a strýkovi Jána a Sama Chalupku. Bol silný zážitok. Keď o tom hovorím, ešte aj dnes mám zimomriavky. Držať takúto knihu v rukách je naozaj výnimočný, až posvätný pocit.
A keď odhliadneme od vašej odbornej práce so starými tlačami – čo čítate vo voľnom čase? Máte na to priestor?
Určite áno. Najmä teraz, keď som na dôchodku, prečítam ročne približne dvadsať až dvadsaťpäť kníh, a to nerátam študijné materiály. Veľmi rada čítam biografie a životné príbehy výrazných osobností – tie ma vždy obohacujú. Stále ma priťahuje aj história a neprestala ma zaujímať ani teologická literatúra a teologické myslenie.
V súčasnosti žijete v Kežmarku, na čom momentálne pracujete?
Dlhodobo sa zaujímam o osobnosti kežmarských evanjelických kňazov. Ide o môj súkromný výskum, no rada by som jeho výsledky aj publikovala. Už v 16. storočí tam pôsobili mimoriadne významné osobnosti, ktoré mali vedomosti na európskej úrovni. Poznali sa navzájom, korešpondovali s vedcami z okolitých krajín a boli súčasťou širšieho intelektuálneho priestoru. Dnes o nich rakúski, nemeckí či maďarskí bádatelia píšu dizertačné práce, zatiaľ čo na Slovensku o nich vieme prekvapujúco málo. Takže sa momentálne sústreďujem práve na tieto najstaršie osobnosti spojené s evanjelickou komunitou v Kežmarku. Vnímam to ako dôležitú a zároveň trochu zabudnutú kapitolu našich dejín, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť.
Moderovala: Kata Martinková
Redakčné spracovanie a úprava: E. Mihočová
V prípade záujmu dozvedieť sa viac o rodinnom zázemí, štúdiu, výchove, záľubách knihovníčky Vlasty Okoličányovej, vypočujte si celý záznam Nočnej pyramídy v archíve Slovenského rozhlasu, kde okrem iného hovorí aj o svojom vzťahu so svojou, sestrou evanjelickou farárkou.
Viac na: https://www.stvr.sk/radio/archiv/11436/2527339
Knihu Predbehli svoju dobu z pera Vlasty Okoličányovej, v pevnej väzbe s rozsahom 352 strán, vrátane 100 dobových fotografií, v cene 20 eur za kus si môžete objednať priamo u autorky na jej emailovej adrese: vlastaos@centrum.sk