Kedy sa to skončí?

Kedy sa to už konečne skončí? Možno práve takto znie otázka, ktorá rezonuje v mysliach mnohých ľudí. Kladú si ju zdravotníci, pri ktorých použiť slovo unavení či preťažení asi ani zďaleka nevystihuje to, čím prechádzajú. Ochranné obleky, ktoré dovtedy bolo vidno iba v katastrofických filmoch, sa pre mnohých stali bežným odevom. Kedy sa to už konečne skončí? Pýtajú sa mnohí žiaci a študenti, ktorí by už radi normálne chodili do školy. Aj tí, ktorí by za iných okolností povedali, že školu neznášajú a ani by im nenapadlo, že by im niekedy mohla chýbať. Kedy sa to už konečne skončí? Myslia si rodičia, ktorí potrebujú chodiť do práce a deti sú znovu v karanténe. A ako zmysluplne vyplniť ich čas a popritom stihnúť všetko, čo treba? Kedy sa to už konečne skončí? Povzdychnú si predavačky či šoféri autobusu, nadýchnu sa zhlboka a aj keď sami majú pocit, že sa im cez respirátor nedostáva dostatok vzduchu, znova a znova prosia menej disciplinovaných, aby si svoj respirátor nasadili poriadne. Sme už unavení a znechutení z opatrení a obmedzení a koniec je v nedohľadne. Takmer nič, čo sme predtým považovali za samozrejmé, samozrejmé nie je. Jeden malý vírus zmenil tak veľa. To, čo kedysi bolo normálne, sa zdá nedosiahnuteľné a pýtame sa, či život bude niekedy taký ako predtým. Nedokážeme byť trpezliví a ohľaduplní. Ukazujú sa naše charaktery, a možno ešte častejšie necharaktery. Je nám jasné, že svoj život nemáme vo svojich rukách. Nikdy sme ho nemali, ale pred pandémiou sme takému klamu ľahšie podliehali. Kedy sa to už konečne skončí? Zvláštna otázka na začiatku nového roka. Vtedy si zvykneme klásť iné otázky. Dávať si novoročné predsavzatia. Hľadieť do budúcna s novou nádejou a optimizmom. Začať niečo nové. Je to teraz vôbec možné? Som presvedčená, že áno. Aj napriek všetkým okolnostiam môžeme mať nádej a budúcnosť. Hlbokú, zakotvenú v Bohu, ktorý nám ju chce dať. Môžeme napriek všetkému povedať životu áno, ako to urobil napríklad Viktor Frankl, keď otázku o zmysle života si musel klásť v ťažkých podmienkach v koncentračnom tábore. Naša perspektíva dnes nie je ani zďaleka taká hrozivá, ako bola tá jeho. Po ukončení vojny o tom nielen napísal knihu, ale sa aj ďalej venoval otázke zmyslu v psychoterapii. Pri hľadaní odpovedí na naše ťaživé otázky nie sme odkázaní sami na seba. Boh nám ponúka svoje nekonečné zdroje. V tých najtemnejších časoch môže najviac zažiariť Jeho svetlo, veď aj to je posolstvo Vianoc. Máme nádej, ktorá obstojí aj zoči-voči tomu najťažšiemu, čo si vôbec dokážeme predstaviť. Autor listu Židom nás vyzýva:

– Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je ten, ktorý dal to zasľúbenie. (Židom 10,23)

Boh je verný, a preto môže byť naša nádej neochvejná. Kresťania môžu byť vytrvalí navzdory ťažkostiam a skúškam, nie preto, že sa im nič zlé nemôže stať, ale preto, že sa opierajú o spoľahlivé Božie zasľúbenia. Nedávajú to sami zo seba, ale preto, že čerpajú z Božích nevyčerpateľných zdrojov viery, lásky a nádeje. Kiež by sme boli aj v tomto roku ľuďmi viery, lásky a nádeje bez ohľadu na to, aké ťažkosti sú pred nami.

Jana Cingeľová

Celé číslo časopisu nájdete tu: