Kresťanská ekuména

Po nedávnom Týždni modlitieb za jednotu kresťanov si uvedomujem, ako veľmi ma doteraz praktická kresťanská ekuména obohatila: Ešte ako študent som zažil najväčšie prekvapenie v živote, keď sa mi Boh vo svojej milosti dal spoznať ako láskavý Otec a všemohúci Stvoriteľ, ktorý ma vytrhol z pasce alkoholizmu. Dovtedy som si ako otrok musel ísť vypiť zakaždým, keď mi to prišlo na um. Ale po tomto Božom dare nového života sa to už nikdy viac nestalo. Daroval mi úplnú slobodu! Ďalšie veľké prekvapenia mi Boh pripravil, keď odpovedal na moje dôverčivé modlitby, ktoré počul len On. Zanedlho potom ma pozvali na malé katolícke stretnutie mladých. Ešte za socializmu, takže to bolo tajné – v súkromnom byte. Išiel som tam s obavami, že sa na stretnutí budú bez znalosti Písma modliť k Márii a svätým. Odišiel som však odtiaľ veľmi prekvapený až zahanbený – pochopil som, aké som mal veľké predsudky. Lebo som tam zažil, že tí mladí katolíci mali k Spasiteľovi – Pánovi Ježišovi Kristovi, hlbší a vrúcnejší vzťah než ja. Modlili sa podľa Biblie – len k Bohu. Zistil som, že Ho dôverne poznajú ako nášho spoločného nebeského Otca, a preto sú to moji bratia a sestry. Táto skúsenosť sa mi zopakovala, keď ma neskôr pre zmenu starší katolíci pozvali k ich spoločným modlitbám. Ponúkli takéto stretávanie cezo mňa aj ďalším od nás. Asi zase kvôli predsudkom som to vtedy odmietol. Potom ma raz pozvali do Podolínca na ich pravidelné katolícke misijné popoludnie v kostole s pátrom Michalom Zamkovským. Nestačil som sa diviť – bolo to na nerozoznanie podobné našim misijným podujatiam – so živými piesňami, neformálnymi modlitbami a úprimnými svedectvami. Pred niekoľkými rokmi sme sa viacerí zhodli, že sa aj v Kežmarku začneme spolu ako kresťania modliť za naše mesto – za jeho požehnanie a uskutočnenie kajúcej tryzny. Začali sme sa preto pravidelne stretávať, 2 – 4-krát mesačne, na viacerých miestach: u rímsko aj gréckokatolíkov, a u nás. Takéto modlitebné stretnutie pripravil a viedol obvykle niekto z domácich, a tak to bolo pre všetkých „susedov“ patrične pestré. Spočiatku mi u  katolíkov bolo mnohé neobvyklé: prostredie, piesne, ale hlavne spôsob modlitby – každý mal totiž svoj štýl. My sme boli zvyknutí, že keď sa niekto (nie krátko) pomodlil, tak nakoniec povedal amen a po ňom pokračoval ďalší. Oni ale mali aj skoro opačný spôsob, ktorý je vhodnejší pre väčšie spoločenstvá, lebo sa tak viacerí môžu pripojiť: Účastník povie len jednu celkom krátku myšlienku často z Písma) a zakončí to (namiesto Amen) primerane k povedanému – napr. „Ďakujeme Ti, Pane!“, čo ostatní po ňom opakujeme. K tej myšlienke sa plynule krátko pripojí ďalší, a tak to pokračuje. Trvalo mi dlho, kým som si na to zvykol, ale po čase som už bol občas schopný zmeniť môj (obvykle pomerne dlhý) monológ – na takéto kratšie príspevky do spoločnej postupnej  modlitby. To ma ale na týchto stretnutiach až doteraz najviac obohacuje, je (popri veľmi dobrej znalosti Písma) hlboká viera týchto našich kresťanských súrodencov – ich úprimný vzťah dôvery a lásky k živému Bohu. Podľa toho potom vyzerajú aj ich modlitby. Začínajú – podobne ako pri Otčenáši – myšlienkami o Božej veľkosti, Jeho oslavou, vďakou a chválou za to, aký je On. Až potom
prichádzajú na rad naše prosby, ale aj tie sa najprv týkajú záležitostí duchovných a spoločných. Až nakoniec prídu na rad naše prosby o veci pozemské.

Kým medzi nami panuje Božia láska, tak ma aj tieto naše vzájomné rozdiely môžu obohacovať, lebo ku kresťanskej dokonalosti to mám ešte vždy dosť ďaleko.

Mikuláš Lipták

Celé číslo nájdete tu: