Mesto na vrchu
Vy ste mesto na vrchu. Komu Ježiš vlastne adresuje tieto slová? My kresťania si ich často privatizujeme a sme presvedčení, že sú adresované len nám. Často seba považujeme za tých, ktorí stoja aspoň o stupienok vyššie nad ostatnými. Pocit nadradenosti a výlučnosti nám nie je cudzí. Keď Ježiš hovorí „Vy ste mestom na vrchu“, obracia sa na všetkých ľudí, ktorých Boh stvoril na svoj obraz. Lebo každý, na rozdiel od zvierat, v sebe nesie túžbu po večnosti. Boh Stvoriteľ, ktorý je tajomstvom, svoju tvár ukazuje prostredníctvom nás ľudí. „Keď sa usmejem, ľudia vravia, že som zlatučká,“ hovorí 5-ročná Dominika: „Niet sa čo diviť. Keď sa usmejem, vo vnútri si Ty, Ježiš.“
Boh, ktorý je skrytý, chce cez nás komunikovať so svetom.
Do akej miery Mu dovolíme, aby práve cez nás menil svet? Ak k tomu pristúpime s plnou vážnosťou, zistíme, že ide o každú našu myšlienku, o každé naše slovo, o každý náš skutok. Záleží na tom, ako a či sa dokážeme postarať o svojich starnúcich rodičov. Záleží na tom, s akou trpezlivosťou sa v noci zobúdzame k plačúcim deťom. Záleží na tom, ako vychádzame so svojimi súrodencami. A záleží aj na tom, ako sa k sebe správame v cirkvi. Len si predstavte, aké mocné svedectvo by bolo už len to, keby sme sa odmietli navzájom ohovárať a súdiť! Sú len dve možnosti – buď Boha zrkadlíme, alebo Ho pred svetom skrývame. Sme mestom na vrchu? Stará zmluva poznala tzv. „útočištné mestá“, ktoré poskytovali azyl tým, ktorí niekoho neúmyselne zabili a chránili ich pred krvnou pomstou. Kým sme? Ako žijeme? Som mestom opevneným, nedobytným – žijem len pre seba a svoje vlastné záujmy, nič iné ma nezaujíma? Sústredím sa len na „náboženské aktivity“ alebo môj život nesie skutočné známky lásky? Otvárame svoje brány, aby sme poskytli iným bezpečný priestor? Môžu sa pri nás druhí ľudia cítiť bezpečne, alebo hľadáme spôsob, ako im uškodiť? Spôsob, akým pristupujeme k ľuďom, odzrkadľuje to, v akého Boha vlastne veríme.
Nedávno sa konala kampaň Hodina zeme, v rámci kedy sa na hodinu vypli všetky svetlá v mestách, ktoré sa do nej zapojili. Pridal sa aj Prešov, a to presne v čase, keď som si bola pri Toryse zabehať. Na bicykli ma sprevádzal môj 8-ročný syn a keď zhasli aj pouličné lampy, začal sa báť hrozivých tieňov. Rozplakal sa a odmietol pokračovať v ceste. Mestá sú existenčne závislé od zdroja svetla. Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta.“ Sme na Ňom, ako na zdroji svetla závislí.
V Ježišovi nám skrytý Boh ukázal svoju tvár v plnosti.
Ak sa nám zdá, že sa nám do života – áno, aj do cirkvi – vkradla tma, poďme k Ježišovi. Ak sme titulky našich novín obliekli do čierneho súkna, vráťme sa k Ježišovi. Ak sme z našich vzťahov spravili cintorín, vráťme sa k Ježišovi. Len On môže zapáliť svetlo, ktoré v nás zhaslo. On nám dá silu odpustiť aj tomu, komu ani nie je ľúto, že nám ublížil. Neotáčajme sa Mu chrbtom, lebo nevieme, ako dlho potrvá čas milosti.
Mesto má v noci svoje čaro – keď sa tisíce svetielok v oknách spoja a žiaria doďaleka. Viera jednotlivca – to je síce krásny plamienok, ale slabý. Až v spoločenstve vzťahov horí naplno. O to sa snaží aj júnové číslo EV – ukázať, koľko malých svetielok medzi nami stále horí a nie je ich možné skryť.
„Od dávnych čias plameň horí okolo nás svetlom jasným.
Srdcia túžbou naplnené, prebudenie čakajú.
Nech ten plameň žiari a zmení v srdciach chmúrnych,
noc temnú v deň nádherný. Nech vždy väčšou láskou,
spolu s našou piesňou žiari z nás, žiari z nás…“ Timothy
E. Mihočová – šefredaktorka eVýchod
