Proti „bezduchému životu“
Nedávno po službách Božích v Lutherovom kostole v Berlíne som pri vchode vedľa rámp na bicykle debatoval s kolegyňou. Po chvíli sa pri nás pristavili deti a spýtali sa: „Je toto kostol? Môžeme sa pozrieť dovnútra?“ Ich otázka ma trochu zarazila. Veď je predsa zreteľné, že táto budova je kostol. Na streche, oknách a nad vchodom je kríž. Táto príhoda, ale aj tie, keď sú kostoly prebudované na sekulárne účely alebo keď kostoly zostanú prázdne a zatvorené, poukazujú na to, že kresťanstvo vo väčšine európskych krajín nie je viditeľné už ani len cez kostol. Dáta z Európskeho sociálneho prieskumu poukazujúce na postupujúci trend poklesu identifikácie s náboženstvom a vierou, hlavne medzi mladou generáciou, potvrdzujú tento náhľad.
Čo znamená byť cirkvou v dnešnom svete? Nová zmluva nám podáva rôzne ekleziologické modely – napríklad v Sk 2,42-47; 1K 3,1-23; a 1K 12,13-31. Tieto modely kladú spoločný dôraz na prítomnosť Ducha Svätého v cirkvi. To zapadá do biblického posolstva, podľa ktorého bola kresťanská cirkev založená na svätodušné sviatky. Ježiš pred svojím odchodom povedal, že pošle na svet Radcu, Ducha, ktorý „poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde“: Ján 16,8. Duch Boží a cirkev sú v prepojení. Cirkev má byť duchovná, spirituálna, naplnená duchom.
Nebezpečenstvom cirkvi dneška v Európe je jej náchylnosť k „bezduchému životu“.
V cirkvách sa sústreďujeme na budovy a ich obnovu, a na „kanonické“ liturgické poriadky, piesne, občerstvenie, hudobné nástroje, oblečenie a na maličkosti, na ktorých sa hašteríme. Podľa Novej zmluvy je cirkev miestom, kde vanie Duch Boží. Nie je to budova alebo inštitúcia. Cirkev je rodina, živé spoločenstvo, do ktorého môžeme patriť. Cirkev je miestom vzťahu – k Bohu, k spolusestrám a spolubratom, ale aj k tým, ktorí do cirkvi nepatria. Cirkev je domovom, v ktorom sa človek cíti prijímaný a akceptovaný, a v ktorom sú si všetci rovní. Je to miesto solidarity a otvorenosti voči vlastným členom ako aj nečlenom. Cirkev musí byť otvorená aj obetiam zločinu, bezdomovcom, sociálne slabším, utečencom, ako aj aktívna v boji proti nespravodlivosti a korupcii.
No nie je to len úpadok cirkví, ktorý vedie k životu bez ducha. Európske spoločnosti neboli zatiaľ úspešné v úsilí vytvoriť alternatívne sociálne a morálne hnutia, ktoré by vyplnili vyprázdnený priestor.
„Bezduchosť“ našej spoločnosti je charakterizovaná nielen materializmom, ale aj nárastom extrémizmu a akceptáciou korupcie, kradnutia a nespravodlivosti.
Politicko-spoločenské dianie na Slovensku v posledných mesiacoch po vražde Kuciaka a jeho partnerky však ukázalo, že ľudia nechcú žiť v „bezduchosti“. Slovenský národ bol zrazu v uliciach a uvedomil si potrebu postaviť sa proti „bezduchému“ systému založenému na podvodoch, klamstvách, okrádaní, nespravodlivosti, korupcii, klientelizme a nepotizme.
Ako krajina dnes pozeráme spoločne do zrkadla nášho národného hriechu „bezduchosti“ – našej neschopnosti nájsť a voliť zodpovedných politických predstaviteľov; a do zrkadla našej túžby po spravodlivej spoločnosti a férovom právnom štáte. Nechajme sa Božím Duchom viesť a dajme si poradiť, aby sme dokázali nielen vidieť tieto naše spoločenské hriechy, ale voči nim aj aktívne bojovať. Podobne aj v našich zboroch a cirkvi budujme duchovný život postavený na otvorenosti, prijatí, rovnosti ako aj aktívnom boji voči hriechom našej spoločnosti, akými sú korupcia a klientelizmus.
Vladimír Kmec
Berlín (Nemecko) a Cambridge (Veľká Británia)
