Tvrdohlavá viera

Keby sa vás niekto opýtal, ktorý deň v týždni máte najradšej, ako by ste odpovedali? Myslím, že väčšina z nás by označila piatok – ako deň, kedy sa definitívne končí pracovný týždeň aj školské vyučovanie. Máme radi piatky, lebo sú predzvesťou víkendu a zaslúženého oddychu. Samozrejme len v prípade, ak práve nie ste farárom cirkevného zboru, ktorí majú zvyčajne práve počas víkendu najviac pracovných povinností. Do dejín ľudstva sa zapísal jeden významný piatok, ktorý dostal prívlastok „Veľký“. Deň, kedy na hore Golgota v meste Jeruzalem ukrižovali Ježiša. Politickí predstavitelia a zástupcovia židovskej náboženskej obce si mysleli, že tak vyriešia problém, ktorý im nedal spávať. „Radšej obetovať jedného, ako by mal trpieť celý židovský národ,“ hovorili si. Po Veľkom piatku však prišla nedeľa vzkriesenia. Ježišovou popravou sa nič neskončilo, práve naopak, všetko sa iba začalo. Jeho učenie sa začalo šíriť ako oheň z Jeruzalema prakticky po celom svete. Dokonca letopočet datujeme na udalosti, ktoré sa stali pred Kristom a ktoré nasledovali po Kristovi. Už mnohí sa pokúsili tento oheň uhasiť, zničiť kresťanstvo, a tak definitívne vymazať „Veľký piatok“ z kalendára. Zoberme si taký Sovietsky zväz, ktorý má aj dnes na Slovensku toľko vášnivých fanúšikov, dokonca aj medzi politickými predstaviteľmi. Boľševickí revolucionári sa rozhodli, že čas budú datovať inak – od momentu zvrhnutia cára Mikuláša II. a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Moc prevzal ľud a pracujúca trieda. Začalo sa tvrdé prenasledovanie veriacich, ktoré viedol najmä Jemeljan Jaroslavskij – ruský bolševický revolucionár, novinár a historik židovského pôvodu. Patril k horlivým podporovateľom Stalina. Bol redaktorom ateistického satirického žurnálu Bezbožnik, ale editoval aj iné protináboženské periodiká. Vo svojej knihe Ako sa bohovia a bohyne rodia, žijú a umierajú tvrdil, že náboženstvo sa narodilo pod človekom, žilo pod človekom a odumrie za komunizmu.
Viedol tiež „Ligu militantných bezbožníkov“, ktorá chcela vykoreniť kresťanskú vieru. Vytrhnúť ju ako tŕň z päty, keď to nešlo podobrotky, tak nasilu. Na prednej stránke časopisu Bezbožník z roku 1929 boli vyobrazení dvaja robotníci, ktorí Ježiša sypú z fúrika. Jaroslavského stále viac a viac frustrovala tvrdohlavosť viery. „Kresťanstvo je ako klinec,“ povedal. „Čím silnejšie do neho udierate tým hlbšie sa zabára.“ Pravdu totiž nedokážete vysypať ako smeti z fúrika, pribiť klincami na kríž, ani zavrieť do tmavého hrobu.
Koncom roku 1922 sa Jaroslavskij stal hlavným protináboženským propagandistom Sovietskeho zväzu. Riadil „Výbor pre realizáciu dekrétu oddeľujúceho cirkev a štát“, neoficiálne známeho ako „Protináboženská komisia“. Hoci mal výbor obmedzenú právomoc,
jeho zámerom bolo systematické vyhladenie náboženstva a protináboženská propaganda. Túto funkciu Jaroslavskij vykonával takmer dve desaťročia, až do nemeckej invázie počas 2. svetovej vojny. Vtedy Stalin už zrazu potreboval cirkev, aby povzbudzovala obyvateľstvo k obrane národa. S vypuknutím nemecko-sovietskej vojny v lete 1941 sovietsky štát obmedzil svoje protináboženské aktivity. Časopisy Bezbožník a Antireligióznik prestali vychádzať a Liga militantních bezbožníkov stratila na význame, upadla do zabudnutia. Boľševik Jaroslavskij zomrel v Moskve roku 1943 na rakovinu žalúdka. Náboženstvo, vrátane kresťanstva však ani za komunizmu neodumrelo. Kresťania si aj 2000 rokov po Veľkom piatku zachovali „tvrdohlavosť viery“ a nasledujú učenie toho Ježiša, ktorého chceli komunisti vysypať fúrikom na smetisko dejín.
„Chápanie Jeho života je ako prebudiť sa zo sna. Je to ako počúvať odpoveď, a keď ju pochopíte, zistíte, že ste ju vždy poznali. Je to ako svetlo na cudzej ceste a keď Ho nasledujete, tak vás nakoniec prekvapujúco privedie domov,“ napísal kazateľ John Ortberg. Prajem si, aby aj nadchádzajúce Veľkonočné sviatky boli pre nás príležitosťou na precitnutie a hlbšie pochopenie zmyslu Ježišovho vykupiteľského
diela pre to, čo žijeme dnes.

E. Mihočová

Celé čislo čaopisu