Hriech ľahostajnosti
Pokojne sme spolu s deťmi trávili letné prázdniny na vidieku, keď celú dedinu nečakane zasiahla šokujúca správa: 32-ročná žena, matka troch detí, zabila po pôrode novorodenca a zahrabala ho obaleného v igelite pred okná ich rodinného domu. Nad strašným skutkom tejto útlej, plavovlasej ženy, o ktorej by nikto nepredpokladal, že je niečoho podobného schopná, visí niekoľko výkričníkov. Mám taký pocit, že spoluzodpovednosť nesie každý, kto v dedine žil. Nikto si nevšimol, v akej sociálnej biede rodina celé roky žije? Muž v zahraničí, o rodinu sa nestaral, stará mama s odrezanou nohou, matka sama na tri deti, bez príjmu a práce, problémy riešili alkoholom. Ale o údajnom tehotenstve po znásilnení sa šuškalo…
Nenašiel sa nikto, kto by tej žene povedal o hniezde záchrany v meste, ktoré je od dediny vzdialené len 10 kilometrov? Aj detský domov je lepší ako tmavý hrob pod oknami rodinného domu. Povieme si, taká je doba.
Trendom je žiť si svoj život a nestarať sa o druhého. Nech si každý žije, ako chce. Nehasím, čo ma nepáli. Načo si robiť zbytočné problémy … až sme úplne zľahostajneli.
George Bernard Shaw hovorí:
„Najväčšie zlo, aké môžeme urobiť svojim blížnym nie je to, že ich nenávidíme, ale že sme voči nim ľahostajní. To je absolútna neľudskosť.“
Ľahostajnosť, to je apatia, bezcitnosť, chlad, nezáujem, otupenosť. Tá rodina patrila aj do kresťanskej komunity – nikomu na nej nezáležalo? V dobe, kedy sa čoraz väčšmi rozťahujú nožnice sociálnej nerovnosti, sa budú musieť farnosti a cirkevné zbory sústrediť na diakonickú prácu medzi núdznymi viac ako na bohoslužobné priestory a liturgické obrady. Aby ľudia vedeli, že v prípade ťažkostí sa majú na koho obrátiť.
Aby tu boli dvere, na ktoré môžu zaklopať bez toho, aby ich niekto súdil za to, kto sú a akí sú. Jedného dňa zomrel istý bohabojný mních. Celý život dodržiaval Božie prikázania, modlil sa, robil všetko pre slávu Božiu. Napísal mnoho kníh, maľoval nádherné fresky, usilovne pracoval okolo kláštora. Prišiel pred nebeskú bránu, ale apoštol Peter ho nechcel pustil dnu. „Ale prečo?“ nechápal mních a bolo mu do plaču, „veď som nič neurobil!“ „Práve preto, že si nič neurobil. Síce ani zlé,ale ani dobré.“ Na to aby zlo na svete zvíťazilo stačí jediné – aby dobrí ľudia neurobili nič.
Na to aby zlo na svete zvíťazilo stačí jediné – aby dobrí ľudia neurobili nič.
Keď apoštol Pavel hovorí o cirkvi, používa obraz ľudského tela, ktorého jednotlivé časti sú medzi sebou úzko prepojené. Preto aj utrpenie druhých, ku ktorému sme necitliví alebo ľahostajní, časom bolestne zasiahne aj nás samých. Výstižne o tom spieva banskobystrická kapela Paskuda:
prečo ropná škvrna zahalila more?
prečo matka plače nad mŕtvym dieťaťom?
prečo ľudia umierajú od hladu?
ale teba to nezaujíma!
už ti nie je dobre?
tvoja ľahostajnosť ti priniesla smrť!
prečo vojna vyháňa ľudí z domovov?
prečo trpia nevinné zvieratá?
prečo deti plačú od hladu?
ale teba to nezaujíma!
veď teba sa to netýka
teba to nezaujíma
hlavne, že sa máš dobre!
E. Mihočová
šéfredaktorka eVýchodu
