Bojíme sa? Nemecká premiérka Angela Merkelová, inak dcéra evanjelického farára, hovorí: „Spoločnosti, ktorým dominuje strach, nezvládnu budúcnosť.“

Cirkev nemôže bojovať iba o svoju sebazáchovu, ako by si sama sebou bola účelom. „Cirkev je cirkvou len vtedy, ak je tu pre druhých.“ 

Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov.
J 15, 13

Kresťanská viera je zodpovedná vo všetkých oblastiach života. Žiadnemu kresťanovi nikdy nemôže byť ľahostajné to, čo sa deje v rodinách, cirkvách, ekonomickej sfére, v politike a spoločnosti, lebo všade musíme ísť za Pánom Ježišom, musíme Ho nasledovať a aj poslúchať… Vec Kristova začína tam, kde ide o údel človeka.

Ak by sa ma niekto opýtal, na čo sa teším a kedy prežívam eufóriu podobnú tej detskej pred Vianocami, odpovedala by som: na Misijných dňoch. Aj tohto roku som si v Starej Ľubovni posledný augustový týždeň hovorila: áno, takto by to malo v cirkvi vyzerať! Asi toto mohol mať Ježiš na mysli, keď hovoril o cirkvi ako o svojom tele – Boží ľud spolu, ktorý si praje a žehná si. Vystihol to jeden bývalý zborový dozorca, keď povedal: „Po tých rokoch v cirkevných funkciách som takmer prišiel o nervy, no tu som našiel skutočné bratské spoločenstvo.“ Podľa čoho svet pozná, že sme Ježišovi učeníci? Je to prosté: keď sa budeme milovať. Kiežby sme to mohli zažívať na každom cirkevnom grémiu. Na tohtoročných Misijných dňoch sme hovorili o Božom ľude, ako pod Józuovým vedením prekračuje hranice a obsadzuje zasľúbenú zem. Miestami som sa nemohla sústrediť, lebo mi myšlienky odbiehali k dvom udalostiam, ktoré s touto témou úzko súvisia:

K okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Západný svet vtedy pochopil vážnosť situácie a otvoril svoje hranice, aby našim politickým utečencom poskytol azyl. Helena Vondráčková v tom čase spievala dojímavú pieseň Přejdi Jordán na text Zdeňka Borovce a hudbu Zdeňka Marata:

„Tak jdi nebo běž nebo jeď. Vezmi nohy na ramena. Jdi nebo běž nebo leť. Jsi-li hlava otevřená. Běž raděj hned, radši teď. Broď se třeba po kolena. Uzlík svúj sbal, nečekej dál. Jdi pryč, všeho nech, cestu znáš. Přes ta pole neoraná. Jdi, nečekej na to, až krutě padneš za tyrana. Běž a když chceš, tak se taž, komu zvoní tato hrana. Tobě, tak zachraň, co máš.“

Pieseň sa rýchlo dostala na červenú listinu, keďže každému bolo jasné, že nejde len o Izraelský národ, ale o všetkých tých, ktorí radšej všetko opustili, ako by mali žiť pod 40-ročnou nadvládou „boľševického tyrana“. Škoda, že kapela KVD nezahrala na MD pri výročí okupácie napr. aspoň jednu z piesní Karla Kryla…

Mysľou som bola tiež pri utečencoch, novodobom ľude prekračujúcom svoj „Jordán“. Škoda, že im nebol na MD venovaný väčší priestor, aj keď sa tejto témy viacerí z rečníkov dotkli. Je to paradox, že zväčša moslimskí utečenci azyl hľadajú v západných európskych krajinách, najmä v Nemecku, ktoré po skúsenosti s 2. svetovou vojnou berie túto výzvu vážne.

Na internete sa jeden z azylantov pýta: „Ako sa stalo, že sme utiekli z oblasti našich moslimských bratov (Kuvajt, Saudská Arábia, Katar – bohatých arabských krajín), ktorí by za nás mali mať väčšiu zodpovednosť než krajina, ktorú opisujú ako krajinu nevercov?“

A iný užívateľ odpovedá: „Prisahám pri Všemohúcom Bohu, že to sú Arabi, kto sú bezverci.“

Utečenci môžu byť hrozbou, ale aj príležitosťou prakticky ukázať, prečo je kresťanstvo lepšie ako islam. Bojíme sa? Nemecká premiérka Angela Merkelová, inak dcéra evanjelického farára, hovorí:

„Spoločnosti, ktorým dominuje strach, nezvládnu budúcnosť.“

E. Mihočová,
šéfredaktorka eVýchodu