Nečakané stretnutie

Smútok zo straty blízkeho človeka má ohromujúcu silu. Svet sa na chvíľu oblečie do tmavých farieb. Na ničom už nezáleží. Nemáte perspektívu a nevidíte budúcnosť, lebo zrazu nič nemá zmysel. Bolesť je ako klietka, v ktorej ste uväznení a neviete, ako sa dostať von. A aj keď je vraj srdce iba sval, ktorý funguje ako pumpa krvi v tele, zrazu nepredstaviteľne bolí. Láme sa na drobné kusy s každým nádychom. Je vám jedno dokonca aj to, že niekto sa môže mať horšie ako vy. Neviete ako ďalej. Podobne sa možno cítili aj tí dvaja učeníci po Ježišovej smrti. Všetko sa skončilo.
Game is over. Snívali o tom, ako spolu s Ním zmenia svet. Boh bol zrazu blízko, takmer na dotyk. No ich predstavy o lepšom svete pre všetkých sa zmenili na popol. Ukradli im nádej. Pod rúškom výkonu spravodlivosti a štátnej moci im na ňu nečakane siahla ruka nájomných vrahov. Lásku, v ktorú uverili, pochovali do tmavého hrobu. Od toho, čo sa stalo, potrebovali získať odstup. Už viac nemohli ani minútu zostať v Jeruzaleme – na mieste činu, kde sa všetky tie hrôzy posledných dní odohrali. Cítili svoju bezmocnosť zoči-voči fanatickému davu lačnému po krvi. Muži potrebovali z Jeruzalema odísť, aby sa mohli nerušene porozprávať o všetkom, čo sa stalo. Konfrontovali jeden druhého, prechádzali každý okamih od zatknutia, cez vypočúvanie, mučenie až po popravu tým najkrutejším možným spôsobom. Ako sa vlastne mohlo stať, že sa situácia tak náhle zvrtla? Nie, neverili tým bláznivým rečiam žien, že hrob je prázdny a telo zosnulého sa nenašlo. Ani ostatným učeníkom, ktorí sa išli osobne presvedčiť. Muži ochromení smútkom si takmer nevšimli pocestného, ktorý sa k nim pripojil na ceste z Jeruzalema do Emauz a dal sa s nimi do reči. Vypytoval sa ich na to, o čom sa rozprávajú. Čo je to za čudáka, že netuší, čo sa v Jeruzaleme v posledných dňoch stalo? Veď o tom čvirikajú aj vrabce na streche! Reakcia cudzinca ich zaskočila – nepridal
sa k ich lamentovaniu, nepreklínal rímskych okupantov ani pomstychtivých náboženských vodcov. Naopak, citoval proroctvá Starej zmluvy, ktoré sa v udalostiach tej pamätnej Veľkej noci stali realitou. To, že Kristus trpel, bol Boží plán. Ak by čítali pozornejšie, vedeli by, že všetko sa muselo stať práve tak, ako sa stalo. K víťazstvu vždy vedie tŕnistá cesta, je vykúpené bolesťou a utrpením.
Aké zvláštne, dvaja muži sa chcú opäť stretnúť s Kristom a netušia, že kráča vedľa nich. Sú také okamihy v živote, kedy je nám Boh blízko, takmer na dotyk. Kráča vedľa nás a má tváre tých, ktorí nám skrížia cestu. Často prichádza práve v zlomových okamihoch, kedy je nám ťažko – keď máme pocit, že sa nad nami celkom zotmelo. Prichádza uprostred našich temných nocí bolestí a smútku, keď je svitanie ešte ďaleko. V takých okamihoch je dôležité len jediné, a to prosiť ho: „Zostaň s nami, pane.“ Zostaň s nami, keď sa cítime osamelí, nepochopení, zradení, keď nám bolesť srdce trhá na kusy. Nenechajme Krista prejsť ako pocestného cudzinca len tak popri nás. Prosme ho, aby neodchádzal. Zostane rád, lebo vie, čo prežívame. Je to Boh, ktorý sám zažil bolesť, posmech,  opovrhnutie, zradu priateľov. Vie aj to, ké ťažké je zomieranie. Nie je to vzdialený Boh – deista, ktorý stvoril svet a teraz ho s odstupom pozoruje. Je to Boh, ktorý chce kráčať s nami po ceste nášho života.

Zranený Boh, ktorý rozumie našim ranám.

Kedy muži spoznali, s kým majú vlastne do činenia? V momente, keď s nimi cudzinec stoloval, vzal chlieb, ďakoval zaň a delil sa oň s nimi. To bol ten kľúčový okamih, kedy sa ich chladné srdce opäť rozhorelo. Ako je na tom tvoje srdce? Je chladné alebo horí? A za čo horí? Učeníci už vedeli, čo majú robiť – otočiť sa a vrátiť sa na miesto, z ktorého sa snažili uniknúť, aby povedali aj ostatným, že Ho osobne stretli. Čo o tom vieš povedať ty?

E. Mihočová
© Východný dištrikt ECAV na Slovensku,
Prešov, 2010
Ročník