Vízia na päť prstov

Na jeseň sme sa s manželom odhodlali absolvovať turistický výstup z Nového Smokovca na Sliezsky dom. Pokúsili sme sa o to dvakrát, ale ani raz to úplne nevyšlo. Pri druhom pokuse nás od cieľa delil len asi kilometer. Vyšli sme z Nového Smokovca príliš neskoro a ak nás v horách nemala zastihnúť tma, museli sme sa vrátiť. Skutočnosť, že sme nedosiahli cieľ úplne, nám nedokázala pokaziť radosť z aktívneho pohybu na čerstvom vzduchu, z panoramatických výhľadov, ani zo spoločne stráveného času.
Mať víziu, ktorú chceme dosiahnuť, je dôležité, aby sme nežili bezcieľne.
Zvlášť na prelome rokov si zvykneme definovať ciele a záväzky, ktoré chceme v nadchádzajúcom období dosiahnuť. Čím sme starší, tým viac sa držíme pri zemi. Cez optiku prežitých skúseností sme už možno menej nároční na seba, aj na svoje okolie. Chceli by sme schudnúť, ale budeme radi aj za to, keď aspoň nepriberieme. Chceli by sme prečítať za rok Bibliu, ale aj pár veršov denne bude úspechom. Už nás o čosi menej hnevá, ak nedokážeme svoje predsavzatia dotiahnuť na sto percent. Napriek tomu je jasná definícia cieľa zásadná – aby sme
sa následne mohli rozhodnúť pre konkrétne spôsoby, ako sa k nemu dopracovať. Víziu potrebujú nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie, cirkev nevynímajúc. Evanjelická cirkev si pred časom jasne a zrozumiteľne pomenovala svoju „Víziu na päť prstov“, ktorá obsahuje päť zásadných bodov: zvestovať – slúžiť – radovať sa – bdieť – podporovať. Spoločná vízia jednotlivcom pomáha uvedomiť si, že sú súčasťou väčšieho celku, ktorý prevyšuje naše obmedzené možnosti a schopnosti. Môžeme tak prežívať pocit súdržnosti, dopĺňať sa navzájom a podporovať jeden druhého. Záleží od každého jedného z nás, či aj v novom roku, ktorý je pred nami, urobíme všetko, čo je v našich silách, možnostiach a schopnostiach, aby sme napĺňali spoločnú víziu. Mysleli na to, čo je dobré nielen pre nás samých, náš cirkevný zbor, ale aj pre cirkev ako celok, pre kresťanstvo ako také. Sme drobnými kúskami jedného veľkého puzzle. Vytvárame obraz o tom, kým sme a akí sme v Kristovi, ktorý stojí na absolútnom vrchole každej vízie; ktorý je konečným cieľom všetkých dobrých úmyslov a snáh.
Na prahu nového roku 2024 máme veľa plánov, snov a ambícií. Podstatný však nie je len samotný cieľ, ale aj cesta, ktorá k nemu vedie. Dôležité je spraviť aspoň prvý krok a mať odhodlanie. Odhodlanie zvestovať Krista – na úrovni osobnej, ale aj spoločenskej. Psychológ Pavel Raus v rozhovore (s. 8 – 10) poukazuje na to, že koreňom mnohých problémov je práve ignorovanie Boha, popieranie absolútnych hodnôt a oddelenie viery od praktického života. Možno by bolo menej zdeformovaných semaforov, aj bankoviek napchatých v škatuliach od šampanského. Odhodlanie slúžiť – našim seniorom, utečencom, chudobným rodinám, v ktorých sú najviac ohrozené práve deti. Z konferencie o detskej chudobe vzišli viaceré konkrétne a praktické riešenia, ako pomôcť rodinám ohrozeným chudobou (s. 15). Viera, ak sa nemá premeniť na mŕtve rameno, má byť „inkarnovaná“ do konkrétneho skutku. V opačnom prípade zostane z viery len ideológia a zo svedectva len teória. Odhodlanie radovať sa – a to aj vtedy, keď okolnosti nie sú priaznivé. Nedovoliť jedovatému, zákernému slovu, aby nás obralo o radosť zo života a služby pre Krista. Odhodlanie bdieť – byť obozretnými, a nestratiť schopnosť rozlišovať medzi pravdou na jednej strane a konšpiráciou, manipuláciou na strane druhej. Odhodlanie podporovať všetky pozitívne projekty, ktoré predstavujeme aj prostredníctvom mesačníka eVýchod. Redakcia ďakuje všetkým darcom a predplatiteľom, že vnímajú dôležitosť mediálnej prace. Aj vďaka vám a vašej podpore môžeme byť už 15 rokov súčasťou našej spoločnej vízie a participovať na jej napĺňaní.

E. Mihočová