V izolácii

Bývame v malej dedine, kde sa konajú každú tretiu nedeľu nešporné Služby Božie. Priznám sa, ešte som na žiadnych nebola. Odkedy sa situácia s Covidom zlepšila, rada by som na ne šla, ale zatiaľ moje plány stroskotali. Naposledy kvôli laryngitíde. Keď si to tak zbilancujem, stále si niečo plánujem a možno aj vy. Prichádzam však na to, že je občas smiešne niečo si plánovať, a najmä pri malých deťoch. Odkedy sme sa s manželom presťahovali – bude to už skoro rok, spoznala som iba jednu mamičku zo škôlky, kam chodí náš syn. Evidujem aj susedov, ale o tých toho neviem veľa. V rodnom meste poznám takmer každého a len pri ceste do obchodu stretnem najmenej desať známych ľudí. So všetkými sa pozdravím a prehodíme aspoň pár slov. Napriek rúškam na tvárach sa na seba usmejeme. Človeku to hneď pozdvihne náladu, keď sa na vás niekto očami usmeje. Raz sa ma môj syn pýtal, prečo zdravíme aj tetám a ujom, ktorých nepoznáme a prečo im nemôže zdraviť „ahoj“. A tak som sa mu snažila vysvetliť, že pozdraviť je slušné, ale dôležité je aj to, aby sme sa pozdravili správne. My „dospeláci“ občas veci príliš komplikujeme. Nikdy som sa nad obyčajným pozdravom takto nezamýšľala. Syn pochopil, že „ahoj“ zdravíme len kamarátom. Reflektoval na to otázkou, či aj ja mám kamarátov a to ma zarazilo. Všimol si totiž, že nikomu nezdravím „ahoj“.
Priatelia sú dôležití a jedine Boh pozná každého po mene, dokonca vie aj to, koľko vlasov máme. Je verným priateľom a hoci sa možno cítime občas ako v cudzom meste, je pri nás a neopustí nás. Potrebujeme spoločenstvo a našich priateľov. Áno, skypujeme, messengerujeme, viberujeme, sme na telefóne, využívame vymoženosti 21. storočia, ale čo sociálny kontakt face to face alebo naživo tvárou tvár?! Na druhy deň som sa snažila v škôlke opýtať jednej mamičky, či nevie niečo o pripravovanom školskom výlete. Ponáhľala sa a obúvala dcérku. Odvetila, že sama nevie, a že bude lepšie, ak sa opýtam učiteľky. A tak som si povzdychla. Moja snaha vyšla nazmar. Nielenže som sa nedozvedela, čo som chcela, ale ani som sa s nikým nezoznámila. Čakala som s najmladším synčekom na chodbe toho staršieho, kým dokreslí obrázok a pozorovala ostatných rodičov. Dvere sa otvárali a zatvárali. Rodičia doslova kmitali ako takí škrečkovia na koliesku, aby za sebou čím skôr zabuchli dvere. Bolo to ako v súťaži, kto strávi v škôlke najkratší čas. Neuveriteľné. Veď tu nemám šancu, povedala som si sama pre seba v mysli a uvedomila si, že vlastne aj ja mám kopec povinností a čakajú ma domáce práce. A tak som zase len zdvorilostne pozdravila a rezignovala na sociálny kontakt, aspoň pre tento deň. Nemusíme získavať ani len povrchné vzťahy s ľuďmi len preto, aby sme sa necítili osamelo, Pán Ježiš je náš verný priateľ, ktorý nás pozná po mene. Neviem, kedy spoznám iných ľudí, ale niekedy už hádam áno. Presne tak, ako sa píše v knihe
Prísloví 16,3: „Uvaľ na Hospodina svoje diela a tvoje úmysly sa zdaria.“ Všetci sme sa stali opatrnými a viac-menej, pri osobnom kontakte sa na druhých pozeráme ako na nakazených.

Občas mám pocit, že sme sa v covidovej dobe uzavreli sami do seba a stali sa viac sebeckejšími, ale verím, že sa to bude zlepšovať. Nech si už plánujeme čokoľvek a bilancujeme, naše plány nie sú Jeho plány.

Postrehla som aj novú informáciu o plánovaní tvorby nového evanjelického spevníka. Komisii a všetkým, ktorí sa budú na príprave podieľať, prajem Božie vedenie pri práci a aby sa ich plány vydarili. Ak aj niečo nedopadne podľa našich predstáv, ba priam príšerne zle, Boh dokáže aj to zlé úplne otočiť a použiť tak, aby to nakoniec dopadlo omnoho lepšie, ako sme si vôbec dokázali pomyslieť. Lebo naše plány nie sú Jeho plány. Prísl 16,9: „Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“

Janka Futejová
© Východný dištrikt ECAV na Slovensku,
Prešov, 2010