Nevzdávajte to!

Uplynulo 70 rokov od ordinácie prvej farárky Dariny Bancíkovej – ženy, ktorá svojou odhodlanosťou, vernosťou, odvahou, aj svojimi snami ovplyvnila na celých sedem desaťročí život Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Jej sen sa zrodil v čase noci smútku nad smrťou krstnej mamy, citujem: „Strýco Riečan mi oznámil, že i ženy môžu študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte. Bolo to pre mňa, ako keď jasné slnko zasvieti do hustej tmy.“ Ako jediná žena sa v roku 1941 zapísala do zimného semestra štúdia evanjelickej teológie. V čase vojnovej spoločenskej nestability musela okrem ťažkej sociálnej situácie riešiť aj problémy s prijatím a predsudkami v radoch vlastnej cirkvi. Jej sen stať sa evanjelickou farárkou sa v danej dobe zdal skôr ako drzosť a trúfalosť, za čo sa jej dostalo aj mnohého neprijatia. Predsudky sa stali obrovskou bariérou v plnení jej sna, čo ju v jej vnútornom odhodlaní neodradilo. Aj napriek prvotnej nevôli generálneho biskupa Chabadu ju 15. júla 1951 ordinoval biskup Východného dištriktu Vladimír P. Čobrda. No nielen od vlastných sa jej dostalo mnohého neprijatia. Po krátkej službe v cirkvi sa ocitá vo väzení ako persona non grata za jej nezlomnú osobnosť a vernosť cirkvi. Krivé obvinenia z vlastných radov cirkvi a z radov prívržencov komunistického režimu spôsobili roky trvajúce utrpenie vo viacerých väzniciach v ČSSR.
S veľkým odstupom času, po 70 rokoch by sme v duchu slov biblického Jozefa mohli vyznať: „Vy ste proti mne zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré.“ Dnes, keď vidíme službu ordinovaných sestier v ECAV, chceme ju vnímať v kontexte tohto ťažkého zápasu o postavenie ordinovaných žien. Boh to všetko obrátil na dobré a požehnané. Práve príbeh o Jozefovi mi v mnohom pripomína životný osud sestry Dariny Bancíkovej. Jozefove sny, ktoré hovoria o jeho výnimočnom postavení, spôsobili predsudky, závisť aj nenávisť jeho súrodencov. Následne prišlo krivé obvinenie zo strany Potifarovej ženy, pre ktoré sa Jozef dostal do väzenia. Až sa mu napokon dostáva príležitosti spravovať celú egyptskú krajinu ako splnenie snov od Hospodina. Uvedomujem si, že aj v súčasnosti mnohé ordinované sestry zápasia s predsudkami voči službe ženy v cirkevnom zbore. A pritom je ovocím ich služby empatia, odhodlanie, obetavosť a láska. Chcem vysloviť jednu výzvu a jedno prianie.

Aj v ťažkých chvíľach to, milé sestry, nevzdávajte – v službe v cirkvi, v manželstvách, rodinách. Nevzdávajte to vo svojom vnútri a vo vzťahu k Pánovi. Buďte odhodlané a majte nádej, že aj z tých najťažších vecí života Božia moc môže zrodiť záchranu pre mnohých a obrátiť to napokon na dobré.

A prajem vám, aby ste sa na svoju službu naučili dívať „jozefovským“ pohľadom odpustenia, lásky a milosrdenstva a najmä optikou, že aj mnohé nepochopiteľné veci sa dejú v Božej réžii, ktorá vie všetkému dať dobrý koniec. Zakončil by som citátom Dietricha Bonhoeffera, ktorý v koncentračnom tábore napísal tieto slová:

„Verím, že Pán Boh zo všetkého, aj z najhoršieho môže nechať vzísť dobré a že to aj chce. K tomu potrebuje ľudí, ktorým všetky veci slúžia na dobro. Verím, že Pán Boh nám v každej núdzi dá toľko sily, koľko potrebujeme. Nedá ju však dopredu, aby sme sa nespoliehali sami na seba, ale len na Neho. V takej viere musí byť prelomený všetok strach z budúcnosti.“

Peter Mihoč
biskup Východného dištriktu ECAV