Koho sme si zvolili?

Pašiový príbeh Ježiša Krista vykresľuje situáciu v Jeruzaleme, keď sú ľudia postavení pred voľbu: Barabáša alebo Ježiša. Koho si vyvoliť? Ktorý z nich bude prínosom pre národ?

Pozadie tejto voľby vykresľuje, ako rýchlo sa môže ľudské „hosana“ zmeniť na „ukrižuj“. Šokuje nás Kaifašová chladná kalkulácia voľby menšieho zla pri rozhodnutí o Ježišovej smrti. Herodesova túžba po zábave zaujímajúc sa o zázraky a nie o človeka. Žasneme, ako sa rýchlo spoja úhlavní nepriatelia Herodes a Pilát, ak ich spája spoločný záujem. Pilátovské svedomie si rýchlo umyje ruky, lebo pod pravdou a spravodlivosťou rozumie iba to, čo mi neublíži a čo mi prospeje. Farizejská samospravodlivosť, žiarlivosť a namyslenosť tiež nikdy Kristovej ceste tlieskať nebude. Sklamaní zostávajú aj ľudia okolo Krista. Zebedeovci nedostanú miesta po Kristovej pravici a ľavici, lebo nechápu, o akom kráľovstve Ježiš hovorí. Rozčarovaný ostáva tiež horlivec Peter, lebo nepochopil, že obrana Krista a Jeho cesty sa nedeje mečom, ale svedectvom. Sklamaní sú aj emauzskí učeníci, lebo vidina politického mesiáša, ktorú spájali s Ježišovým menom, sa znenazdajky rozplynula.

V kontexte týchto osôb Ježišovho pašiového príbehu som vnímal aj nedávne parlamentné voľby. Tie hľadajúc politických spasiteľov Slovenska priniesli pre väčšinu ľudí sklamanie. Výsledok volieb zaskočil nielen voličov, ale aj volených a priniesol do spoločnosti napätie a frustráciu.

Na slovenskej scéne sa objavili noví Kaifašovia prichádzajúci vo svojom rozhodovaní s teóriou tzv. „menšieho zla“. Zažili sme politický sobáš tých, ktorí sa pred voľbami prezentovali ako nezlučiteľní nepriatelia a po voľbách urobili pilátovsko-herodesovský pakt, ktorý je vždy možný tam, kde existuje spoločný záujem. Na politickej scéne nechýbal ani hedonistický Herodes, ktorý sám seba nevníma ako politika a jeho prítomnosť na politickom javisku je skôr vnímaná ako zábava a nie záujem o človeka. Úsmevné je aj pilátovské svedomie tých, ktorí ešte prednedávnom hovorili, že odhalia mnohé korupčné kauzy na Slovensku, a teraz „umývajúc si ruky“ tvrdia síce, že názor v daných veciach majú, ale k problému sa vyjadrovať nebudú. Nechýbajú nám ani radikálni horlivci túžiaci brániť Boha i národ. Nepovedal by aj im Kristus ako Petrovi, že mečom sa to nedeje, lebo je to cesta skazy?

     Našlo Slovensko svojho mesiáša? Volilo Barabáša, či Ježiša? Asi sme Krista nanovo ukrižovali. Bojím sa, že sa tento príbeh bude opakovať často. Asi vždy tam, kde pôjde iba o moc.

Kristov príbeh však nečítame iba po ukrižovanie. Nádej nám dáva Jeho vzkriesenie. Príbeh o tom, že cesta služby a obety nie je nezmyselná, aj keď je často potupovaná a nepochopená. Aj keď je odstrčená do hrobu, sám Boh jej dáva nový život a zasľúbenie budúcnosti. Ľudí služby a obety potrebujú naše rodiny, cirkev i národ.

Iba tí, ktorí idú touto cestou, sú nositeľmi života, požehnania a budúcnosti.

Buďme jej pravdivými svedkami dokazujúc, že my sme si pre svoj život zvolili Ježiša a nie Barabáša.

Slavomír Sabol

biskup Východného dištriktu ECAV