Kedy ak nie teraz

„Mami, prečo toľko ľudí vychádza z kostola?“ opýta sa ma začudovane dcéra. „Lebo je Popolcová streda a začína sa pôst.“ A vysvetľujem aj to, prečo má nejeden katolík práve v tento deň trochu „špinavé čelo“. Popol totiž fyzicky odkazuje na ľudskú krehkosť, zraniteľnosť a pominuteľnosť. Prach sme a na prach sa raz obrátime. No je tu aj kríž a zasľúbenie, že Boh sa raz postaví nad naším prachom – ako vyznáva starozmluvný, mnohorakým utrpením ťažko skúšaný Jób.
Pôst uzatvára vianočný kruh liturgického roka. Kto ešte dovtedy nestihol odpratať vianočnú výzdobu – a myslím, že takých je medzi nami pomerne dosť – mal by to určite spraviť do Popolcovej stredy. Anjelikov a sklenené gule uložiť do krabice a na uprázdnené miesta vyložiť ružových zajačikov či maľované vajíčka spred roka. Keď sa však poobzeráme okolo seba, vidíme v bežnom svete náznaky toho, že je pôst? Snáď iba niektoré reštaurácie ponúkajú v rámci denného menu aj jedno bezmäsité jedlo. Inak svet pokračuje v zabehnutých koľajniciach. Nie sme o nič lepší ani pokornejší. Pokračujú boje na Ukrajine a nové ohnisko konfliktu sa rozhorelo aj na Blízkom východe. Mnohí prepadáme strachu, obavám a úzkosti, niektorých trápia nočné mory.
Čo môžeme robiť v situácii, keď cítime bezmocnosť a nevieme, čo prinesie budúcnosť? Môžeme sa modliť a postiť, lebo – ako hovorí Ježiš – na niektorých „démonov“ platia iba tieto dve veci. Intenzívnejšie sa modliť a viac sa postiť. Alebo si aspoň niečo odrieknuť – ak nie mäso, tak zbytočné nákupy v obchodných domoch, načas odložiť mobil alebo zredukovať štyri šálky kávy denne na dve. Možností je veľa a kreativite sa v tomto smere medze nekladú. Je to individuálna voľba – v každom prípade by nás to postenie malo aspoň trochu „zabolieť“.
Ako však čítame v Písme, „človeka nepoškvrňuje to, čo do neho vchádza, ale to, čo z neho vychádza“. Možno by bolo prospešnejšie zrieknuť sa načas – alebo ešte lepšie natrvalo – negatívnych myšlienok, uštipačných poznámok na adresu iných či závistlivých pohľadov. A ak sa postiť nechcete, prosím, nevyhovárajte sa na to, že je to len tradícia či nemiestne asketické odriekanie. Pôst je a má byť prirodzenou súčasťou kresťanského života, má svoj zmysel i význam. Veď sám Ježiš začal svoje verejné účinkovanie práve štyridsaťdňovým pôstom na púšti.
Pôst je príležitosťou pevnejšie sa napojiť na Boha a lepšie porozumieť Jeho zámerom s nami. Je šancou nájsť hĺbku a pokoj, o ktorý nás pripravuje každodenný hektický život. Inak – všimli ste si, ako veľmi sa v tomto smere pôstne obdobie podobá adventu? Kedy ak nie teraz spomalím a prehodím rýchlostný stupeň zo šestky na trojku? Kedy ak nie teraz si pripravím srdce na to, čo ma čaká a neminie? Kedy ak nie teraz si môžem spytovať svedomie, ak cítim jeho hryzenie? Kedy ak nie teraz vypnem sociálne siete, médiá a technológie, ktoré mi mali čas ušetriť – a napokon ma oň len oberajú?
Kedy ak nie teraz si urobím poriadok v skrini aj v hlave? Kedy ak nie teraz vstúpim do ticha uprostred hluku chaotického a prevráteného sveta? Kedy ak nie teraz satanovi poviem: Nemáš pravdu! A nebudeš mať ani rozhodujúce slovo v mojom živote. Kedy ak nie teraz sa pristavím pri žobrákovi, čo hrá na rohu ulice na gitare? Kedy ak nie teraz sa pokúsim sústrediť na to, čo je v živote podstatné a čo mi často uniká? Kedy ak nie teraz budem hľadať Krista v očiach svojho blížneho? A kedy ak nie teraz uprednostním mrkvu pred klobásou, čo mi visí v špajze?
Aj tohtoročný pôst je šancou a príležitosťou niečo zmeniť – a je len na nás, ako s ňou naložíme. Skutočný pôst nie je o trestaní seba samých, ale o vedomej voľbe venovať čas tomu, čo posilňuje pôsobenie Ducha v nás. Je aj o sebadisciplíne a odriekaní, aby sme mohli viac a hlbšie vrastať do Krista.
A to prajeme aj vám, našim čitateľom.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu