V kŕdli divých husí

Medzi tiché zázraky, ktoré sa objavujú na oblohe každú jeseň, patria kŕdle divých husí. Keď sa ochladí, odlietajú do teplých krajín v dokonalej formácii v tvare písmena V. Migrujú za slnkom a teplom, aby sa k nám opäť vrátili ako poslovia jari. Keď sa na chvíľu pozrieme na svet Božími očami, v husiach uvidíme viac než len vtáky na ceste za teplom. Môžeme v nich vidieť podobenstvo o živote kresťana, ale aj človeka ako takého. Husi nikdy neletia osamote. To, že letia v kŕdli, im znižuje odpor vzduchu a pomáha udržať smer. Ani človek nie je stvorený na to, aby žil ako samotár či „stepný vlk“. Boh ho stvoril pre vzťah – s Ním i s inými ľuďmi. Cirkev, spoločenstvo veriacich, rodina – všade tam sa viera udržiava v pohybe a kondícii. Kto sa oddelí od kŕdľa, ľahko pod tlakom životných okolností zoslabne. „Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu.“ (Kaz 4,9)
Keď sa hus na čele formácie unaví, iná ju nahradí. Aj v Božom kráľovstve nejde o moc, ale o službu. Každý má svoje chvíle, keď ťahá, aj chvíle, keď sa necháva viesť. Vedenie je poslanie, nie výsada. „A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.“ (Mt 20,27)
Počas letu sa husi neustále ozývajú – povzbudzujú tie, ktoré letia vpredu, aby vytrvali. Aj človek potrebuje každý deň počuť slová, ktoré nesú. Niekedy stačí jedno „neboj sa“, „ďakujem“ alebo „som s tebou“ – a krídla viery znovu naberú vietor. Ak niektorá hus zoslabne a vypadne zo zostavy, dve iné sa vrátia a sprevádzajú ju, kým sa nezotaví. Láska sa vracia po zraneného. V spoločenstve viery si máme všímať potreby druhých a niesť ich bremená. Nik nesmie zostať sám, nech sú jeho problémy akékoľvek. Ak budeme jedni druhých bremená znášať, tak naplníme Kristov zákon. (G 6,2) Každá hus má svoje miesto – niekto vpredu, niekto vzadu. Niekto stojí za rečníckym pultom, iný fotí alebo odkladá stoličky. Boh dáva ľuďom rôzne talenty a úlohy. V Kristovom tele nie je dôležité byť prvý, ale verný. Poradie neurčuje hodnotu. Život človeka, a zvlášť kresťana, nie je súťaž, ale putovanie. Porovnávanie rodí závisť, kým vďačnosť rodí pokoj. Ako píše apoštol Pavol v liste do Korintu: „Rozličné sú dary milosti, ale ten istý Duch.“ Husi by nikdy nepreleteli tisíce kilometrov, keby každá mala svoj smer. Aj kresťan vie, kam smeruje – k nebeskému domovu. Cieľ dáva zmysel námahe i búrke, ktorá sa postaví do cesty. „Bežím k cieľu, aby som získal odmenu nebeského povolania v Kristovi Ježišovi.“ (F 3,14)
Keď sa kŕdeľ unaví, pristane. Nik ich neženie ďalej. Boh stvoril aj siedmy deň – deň odpočinku. Nie preto, že by človek bol slabý, ale preto, že odpočinok je súčasťou cesty. Kto sa nevie zastaviť, stratí výšku a smer. „Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho.“ (Ex 20,8) A na to nepotrebujeme parlament, aby zahlasoval za legislatívnu zmenu ústavy. Keď prídu vetry a dážď, kŕdeľ sa zomkne a pokračuje v lete. Viera sa neprejaví v bezvetrí, ale v protivetre. Búrky nie sú koncom cesty, ale jej skúškou. Kto zostane verný, preletí cez ne. História pozná mnohých, ktorí pod tlakom strachu zlyhali – tak ako právnik Francis Spiro z talianskej Cittadelly, ktorý sa počas inkvizície v 16. storočí zriekol svojho luteránskeho vierovyznania. Zomrel ešte v tom istom roku 1548 v stave hlbokej melanchólie a v presvedčení, že spáchal neodpustiteľný hriech. No aj jeho príbeh ukazuje, že viera nie je o dokonalosti, ale o vernosti napriek slabosti. „Stojte pevne vo viere, buďte statoční, silní!“ (1Kor 16,13) Boh človeka neprijíma pre jeho dokonalosť, ale pre svoju nekonečnú milosť voči hriešnikovi. Po zime sa husi vracajú domov. Nikdy nezabudnú na miesto, odkiaľ vyleteli. Kresťan
sa tiež neustále vracia – k Bohu, k svojim koreňom, k modlitbe. Cesta viery nie je útek z reality, ale návrat domov k Otcovi. Keď najbližšie uvidíme husí kŕdeľ na jesennej oblohe, možno sa v nás ticho ozve otázka: Kam letím ja? A s kým? Možno práve v tom okamihu nám Boh vloží do srdca nové odhodlanie – letieť ďalej, ale už nikdy nie sám.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu