Strach zo slobody

Príbeh starovekých Židov, ktorí pod Mojžišovým vedením odišli resp. ušli z egyptského otroctva, pozná snáď každý. Krásne rozprávanie o utlačovanom národe, na čelo ktorého sa postaví líder s nejasným až mýtickým pôvodom, pripomína viac rozprávku so šťastným koncom ako opis historických udalostí. Je na tomto príbehu ešte niečo zaujímavé či dokonca poučné s odkazom pre súčasnosť?
Keď Židia odchádzali z Egypta, snívali o slobode. Odmietli otroctvo, vydali sa do neznáma, boli ochotní riskovať strastiplnú cestu do zasľúbenej krajiny. A to všetko preto, lebo uverili nejakému Mojžišovi, ktorý hovoril s ich Bohom. Počas cesty však začali frflať, nadávať, spochybňovať, nostalgicky spomínať a vymýšľať si príbehy o mastných egyptských hrncoch, ktoré vraj zanechali. Žiadali znamenia a dôkazy o tom, že ich cesta smeruje k lepšiemu životu. Priznám sa, že občas ma ten príbeh irituje. Ako v tom čase uvažoval a konal Mojžiš? Prečo sa na nich jednoducho nevykašľal a nenechal ten nevďačný a večne ufrflaný národ napospas púšti alebo egyptskému faraónovi? Vieme, ako to dopadlo. Do zasľúbenej zeme doputovali až nové generácie… A čo my? Nedávno som dostal knihu Ericha Fromma, ktorý píše o strachu zo slobody. Vraj sa bojíme slobody. Slobodu sme v našich podmienkach získali iba nedávno. Naši predkovia slobodu nepoznali, my ju máme… a predsa sa nevieme zbaviť pokušenia nostalgicky spomínať na „plné egyptské hrnce“, pričom vedome zabúdame na otroctvo, s ktorým boli spojené. Ideme dokonca tak ďaleko, že sami sebe klameme. V čom? Síce si priznáme, že to nebola sloboda, ale už nemáme odvahu a možno ani chuť si priznať, že tie hrnce neboli až také plné ani mastné. Čosi v nich však bolo, neboli sme predsa hladní… Vymýšľame si príbehy o krásnej tradičnej minulosti, mýtizujeme vlastné dejiny. S ťažkosťami sa vyrovnávame s novými podnetmi. Kŕčovito zotrvávame na nepochopiteľných tradíciách, ktorých význam nevieme vysvetliť ani vlastným deťom. Svoje deti posielame študovať a žiť do krajín, o ktorých súčasne tvrdíme, že sú dekadentné, skazené, likvidujúce všetko dobré a tradičné. Spievame o kráse našej prírody a bez slova sa prizeráme, ako ju rozkráda a ničí ziskuchtivý naničhodník… Faraón by sa potešil… Kristovo kresťanstvo lásky k blížnemu sa mení na akúsi stredovekú baštu, ktorú treba brániť. Z boja za slobodu kresťanov sa začíname posúvať do pozície štátom garantovaného a ochraňovaného náboženstva. Dejiny sa opakujú. Veď aj prvých kresťanov prenasledovali rímski cisári, a preto bojovali za slobodu a právo byť kresťanom. Podarilo sa im to v roku 313 vydaním Milánskeho ediktu. Neprešlo však ani jedno storočie a naši drahí predkovia sa významne posunuli. Najprv si v roku 380 nechali vyhlásiť vlastné náboženstvo za štátne a pustili sa do prenasledovania nekresťanov. Úplne sa vykašľali na Kristom hlásanú lásku k blížnemu. Odignorovali Ježišove príbehy o milosrdnom Samaritánovi, zabudli na jeho rozhovor s prostitútkou, už ich nerozčuľovali farizeji, pretože sami sa nimi stali. Vidím paralelu medzi týmito kresťanmi a dnešnými aktivistickými bratmi a sestrami. Nielenže konajú podobne, ale ešte aj hovoria… Aj dnes počujeme, že Boh prikazuje čo robiť alebo ako hlasovať. A zaujímavé, že iba im. Aj dnes vidíme lumpa s kresťanskou bojovou zástavou na čele zástupu samozvaných sudcov. Aj dnes niektorí bojujú za svoje „evanjelium“ tak, že po nich ostávajú slzy trpiacich… To naozaj nevieme žiť v slobode? Naozaj sme tak úzkostliví, že po krátkom období života v slobode si ideme hľadať neslobodu? To sa naozaj tak obávame prevziať zodpovednosť za svoj život, že hľadáme vodcu, ktorý rozhodne za nás a v našom mene potlačí tých, ktorí s nami nesúhlasia?
Verím, že nie. Vzali nám síce 17. november ako sviatok boja za slobodu a teda aj symbol, ale slobodu nám nevezmú. Budeme oslavovať v práci a prácou. Mojžiš do Zasľúbenej zeme nedošiel, ale mohol ju aspoň zazrieť. Po ňom však prišli ďalší… A to bola a je dobrá správa.

Marián Damankoš
riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove
a poslanec Prešovského samosprávneho kraja

Celé číslo časopisu