Bez strachu a zaváhania

Ján 14, 1: „Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa.“

Pozerala som sa hore. Na tie lákavé červené plody. „Musím ešte urobiť pár krokov,“ vravela som si v duchu a snažila sa vyštverať po rebríku ešte vyššie. Potom som však urobila najväčšiu chybu. Pozrela som sa dole na zem. Zhodnotila som tú výšku a už aj najmenší vánok sa mi zdal ako veterná smršť hompáľajúca korunami stromov navôkol. Pozerala som sa vystrašene okolo seba na pohýnajúce sa konáre čerešne, na ktorej som sa nachádzala. Začala som o sebe pochybovať. Čo ak spadnem, čo ak ma neudrží konár; dokonca aj rebrík sa mi už nezdal bezpečný, veď čosi už zažil a nie je najmodernejší. Cítila som, ako sa mi potia dlane a dúfala som, že dočiahnem na ten krásny párik čerešní predo mnou. A len čo ich budem mať v košíčku, zídem dolu…

Tak je to s nami, ak máme pred očami cieľ, nezaujíma nás poväčšine nič, len spôsob, ako ho dosiahnuť. V týchto dňoch rozmýšľam nad tým, či aj mnohí významní cirkevní činitelia, ako aj doktor Martin Luther, nezapochybovali a nezaváhali vo svojom cieli a konaní. Určite áno. Veď boli len ľudmi. Presne tak ako my. Sami sme slabí a jediné, čo môžeme urobiť, je zveriť všetko do Božích rúk. Je to tá najlepšia cesta. Nemusíme ísť rebríkom hore po čerešne. Stačia nám naše sny a túžby. Treba si však položiť otázku: Chce to naozaj Boh, alebo len my sami?

Raz mi jedna múdra osoba povedala, že ak má Pán Boh s nami nejaký plán, nájde spôsob, ako nás prinúti k jeho realizácii. Boh nás používa ako svoje nástroje, no v dnešnej dobe sa neraz stretávam s tým, že ukrývame naše túžby a vydávame ich za Jeho vôľu. Hľadáme pre svoje skutky výhovorky a hovoríme, že to On tak chcel.

Boh nie je automat na splnenie našich snov a túžob.

Nechce mince a nedáva nám lacný tovar, ktorý z neho vypadne. Ako teda nájsť cestu? Odpoveď sa ukrýva za známymi „SOLA“. Sola scriptura – iba Písmo, sola gratia – jedine z milosti, sola fide – iba viera, solus Christus – jedine Kristus. Iba v tých prameňoch nájdeme tie pravé odpovede. Jeho – nie tie naše.

Boh chce naše srdcia. Napriek všetkému váhaniu a strachu. Považujem sa za bojka a odkedy mám svojho syna, prežívam strach dvojnásobne. Keď sa narodil, mala som obavy, či dýcha, či mu je dobre a či je dostatočne sýty. Keď začal chodiť, vnímala som každý nebezpečný roh, schod a strach vo mne nepoľavuje ani teraz. Napriek všetkému synovi nechávam priestor aj na pády. Fúkam mu modriny a hoci sa im snažím zabrániť, nepodarí sa mi to vždy. Viem, že mu musím poskytnúť priestor na spoznávanie. Nečudujem sa už, prečo nás Pán Ježiš často prirovnával k deťom. Deti strach nepociťujú ako my. Neboja sa odretých nôh, zlomených rúk… boja sa, že prídu o svojich milovaných, pretože nás potrebujú. Potrebujú lásku. Nech je aj tento mesiac pre nás príležitosťou pre boj so svojím strachom. Hľadajme Jeho vôľu, nie tú svoju. Prosme a dostaneme, hľadajme a nájdeme, klopme a bude nám otvorené: Mt 7, 7. Nemajme strach, veď náš Boh je väčší ako akákoľvek skúška: Iz 41, 10. Ďakujme za všetko, čo máme a oslavujme Jeho meno.

Janka Futejová