Ecce homo. Aha, človek!

Jedným z dôležitých aspektov, ktoré robia človeka človekom, je jeho ľudskosť. Len človek je schopný súcitu. Dokáže sa obetovať, i keď sám stráca. Je empatický. To, že dokáže snívať, vtipkovať a túži po večnosti, ho robí odlišným od zvierat. Potenciál ľudskosti je v každom z nás a za vhodných podmienok sa dokáže naplno rozvinúť. Hrozbou sú však krízové situácie, kedy sa prebúdza pud sebazáchovy, egoizmus a zvieracie inštinkty. A kríza je tu – pandemickú vystriedala energetická, a naša ľudskosť sa zrazu kamsi stráca. Ľutujeme sa, že nám zdraželi rožky a zabúdame na súcit s ľuďmi, ktorí prišli pre vojnu o všetko.
Krízové situácie sú lakmusovým papierikom nášho človečenstva. Ukážu, či dokážeme myslieť viac na dobro celku, alebo len na svoj mravčí osobný prospech. Ak si nedáme pozor, kríza nás ľahko posunie o stupienok nižšie v potravinovom reťazci. Chlapec Jakub, hlavný hrdina rozprávky o Perinbabe, z plného hrdla kričal „heuréka“, keď zistil, že je skutočným človekom z mäsa a kostí. Človekom, ktorý dokáže rásť, cítiť a ľúbiť, a to aj za cenu bolesti, starnutia a smrteľnosti. Je to práve naša konečnosť, ktorá robí ľudský život takým jedinečným a vzácnym. Byť človekom je dar. Človekom, ktorého Boh stvoril a sformoval na svoj obraz, aby sa mu podobal. Človekom, ktorý si uvedomuje svoju jedinečnosť a aktívne sa podieľa na Božom stvoriteľskom diele. Rok trvajúca kríza vytvorila veľa príležitostí na to, aby sa ukázalo, čo v nás prevažuje: ľudskosť alebo zvieracie inštinkty? Videli sme veľa hrdinov, o ktorých sa raz budú točiť filmy pre veľké plátna. Ale aj veľa zbabelosti, živenej populistickými politikmi, konšpiráciami, hoaxmi a pudovým strachom.
Prezidentka Zuzana Čaputová na konferencii o zahraničnej politike upozornila, že bezprecedentná vlna solidarity voči ľuďom, ktorých vojna vyhnala z domovov, bola iba prechodný jav. Mnohí ľudia si myslia, že sa im pre odídencov z Ukrajiny zhoršil život. Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku v humanitárnej pomoci pokračuje a stará sa o 250 utečencov v cirkevno-zborových zariadeniach. A do svojej služby vkladá aj srdce ako pridanú hodnotu, čo neuniklo pozornosti delegácie Svetového luteránskeho zväzu, keď na Slovensku začiatkom tohto roka dokumentovala realizáciu projektov. Skutočný vzťah je totiž niečo, čo sa nedá rozkázať a vynútiť. Vyplýva len a len z nášho človečenstva, ktoré je Božím darom. Nedávno sme mali zase príležitosť prejaviť svoju ľudskosť participáciou na druhej časti projektu Krabice požehnania pre núdzne rodiny na Ukrajine (viac na s. 28). Skutočná ľudskosť je možná, ak je vo vzťahu medzi Bohom a človekom rovnováha. Filozof Nietzsche predpovedal smrť Boha, čo malo umožniť vznik nadčloveka a nového ľudstva. To, čo nadčlovek dokáže a ako vyzerá nový vek zbavený Božej autority, sme už mali možnosť vidieť a zažiť. Keď sa Boh stráca z dohľadu, priamo úmerne klesá aj miera človečenstva. Medzi Bohom a človekom je úzke prepojenie. Veď ústrednou postavou Novej zmluvy je syn ľudskej matky a božského otca. Nová zmluva ho opisuje ako niekoho, kto vyzerá ako človek, kto je človekom, ale súčasne tiež Bohom. Boh, ktorý na stal „synom človeka“ a prišiel medzi nás inkognito ako
ľudská bytosť. To, kým Ježiš skutočne je, si sotva uvedomoval Pilát, keď na neho ukázal prstom a povedal: „Ecce homo!“, Ajhľa, človek. Prečo na seba Boh berie viditeľnú podobu a stáva sa človekom? Robí to preto, aby obnovil stratenú rovnováhu. Človek sa dostal s Bohom do konfliktu a cez „syna človeka“ môže k Nemu opäť nájsť cestu. A tiež rozvinúť svoje človečenstvo nasledovaním „syna človeka“, ktorého láska priviedla až na kríž. Na koho z nás sa dá ukázať prstom a povedať: „Aha, človek!?“

E. Mihočová

Celé číslo časopisu

nájdete tu: