Pokoj

On je náš pokoj – výborná téma, a nielen pre tohtoročný Dištriktuálny deň v Bardejove 18. júna!

S Božím pokojom zvládať všetko, čo náš život prináša, to je hlbokou túžbou mnohých z nás. Radšej už ani nemyslieť na to, čo sa nás denne snaží obrať o náš vnútorný pokoj: starosti, obavy, množstvo náročných úloh… Radi by sme sa tomu nepríjemnému vyhli a skryli sa v nejakej našej „oáze“ či „bubline“. Byť aspoň v myšlienkach už v pohode – na dovolenke, či prázdninách, alebo už na dôchodku. Ale to sa často nedá. Čo potom? Možno niekomu pomôže moja dávnejšia skúsenosť:
Pred rokmi som raz ochorel a musel zostať v posteli. Keď som už nevládal čítať, ani počúvať rádio, tak som mal viac času na premýšľanie. Ostatní doma mali svoje činnosti, a tak ma pritom nik nevyrušoval. Medzi iným som rozmýšľal aj o tom, ako Boží nepriateľ dokáže vniesť do našej rodiny nepokoj. Naše deti boli ešte v puberte, takže svojím správaním niekedy dokázali „vytočiť“ svoju (inak zlatú) mamku a – pokoj doma bol preč.
Času na premýšľanie som ale mal dosť, a tak ma odrazu Boh osvietil: pripomenul mi, že keď som svoju manželku dokázal prakticky presvedčiť o tom, že ju mám veľmi rád, tak potom ju už nedokázalo nič vytočiť. Vtedy mala odrazu „oceľové nervy“ a zvládala aj výčiny našich detí. S nemilým prekvapením a veľkou hanbou som si odrazu uvedomil, že aj keď som veľký „kluďas“, tak ten Zlý do našej rodiny svoj nepokoj predsa dokázal „prepašovať“ práve cezo mňa samého. A to aj napriek všetkým mojim ranným predsavzatiam: že s Božou pomocou budem lepším manželom aj otcom; že budem myslieť, hovoriť, robiť a žiť len to, čo On chce… Veď keby som moju Lydku dokázal častejšie uistiť o svojej láske k nej, tak by tej domácej pohody bolo u nás podstatne viac.
Aby som ale mohol prijímať a šíriť Božiu lásku a Jeho pokoj, musím Mu dovoliť, aby On vo mne mohol vládnuť. Iba Všemohúci ma dokáže naplniť tým Jeho pokojom, ktorý je nad náš rozum. A to urobí veľmi rád, ale len vtedy, keď Mu na to poskytnem dosť priestoru. Keď v úprimnej pokore uznám, že ja na to nemám a že som aj v tom plne odkázaný na Jeho pomoc. A tak sa ráno pred čítaním z Biblie modlievam: „Pane, zmiluj sa, prosím, a pomôž mi nežiť pre seba, ale pre Teba (veď prečo by som dnes mal žiť pre hriešneho Mikiho, keď môžem žiť pre geniálneho Pána Ježiša, ktorý z lásky dal svoj život aj za mňa). Odpusť mi, že Ťa ešte stále:

• tak málo poznám (veď po toľkých rokoch by som už mal byť na tom lepšie)
• tak málo rešpektujem (oveľa viac by sa mi to patrilo – voči svojmu Pánovi a Bohu)
• tak málo milujem (pritom mám na to toľko dôvodov a aj Tvoje veľké a prvé prikázanie mi hovorí, aby som Ťa miloval z celého srdca – na 100 %)
• tak málo chválim (pritom mám stále za čo)
• tak málo Ti dôverujem (veď si ma ešte nesklamal)
• tak málo nasledujem (aj keď som Ti to už toľkokrát sľúbil).

Pomôž mi Ty sám to všetko konať tak, ako to Ty odo mňa očakávaš, lebo len s Tvojou pomocou to dokážem tak, ako to Ty chceš.“
A keď to nehovoria len moje ústa, ale keď to vychádza z úprimného srdca, tak ma potom naplní Jeho pokoj a láska. Veď keď v pokore ustúpim z trónu môjho života (kde sa rozhoduje o tom, čo budem robiť) a prepustím tam svoje miesto Bohu – ktorý iste dokáže kraľovať lepšie, než ja – tak potom vo mne môže zavládnuť Jeho Svätý Duch. A On so sebou prirodzene prinesie aj svoje ovocie, ktorým je hlavne láska, radosť, pokoj… (Galatským 5,22-23).

Mikuláš Lipták