O odpustení
„Koľkokrát mám odpustiť svojmu bratovi? Až sedemkrát?“ pýta sa Ježiša Peter a možno očakáva pochvalu za svoju veľkorysosť. Ježiš šokuje. „Nehovorím ti, že sedemkrát, ale sedemdesiat krát sedemkrát.“ Táto matematika nás šokuje. Oveľa bližší je nám postoj trikrát a dosť. Alebo ani to nie. Raz a hotovo. Ešte keď sa niekto previní prvýkrát a nechtiac, ale odpustiť opakovane? Odpúšťať znova a znova? To je nehorázne! Ale nevadí nám to vtedy, keď sa to týka nás. Vtedy máme iný meter a inú optiku. Veď ja som to tak nechcel, ja som to tak nemyslel. Seba hodnotíme podľa úmyslov, iných podľa činov. Nehovoriac o tom, koľko nám odpúšťa Boh každý deň. Znova a znova.
Odpustenie. Patrí medzi najdôležitejšie aspekty viery. Potrebujeme odpustenie, aby sme sa mohli stať Božími deťmi. Každý, kto nazrel do svojho srdca, vie, že odpustenie potrebuje. Každý, komu to Boží Duch zjavil.
Všetci sme odsúdenci odkázaní na milosť Boha. A On nám odpustenie ponúka. Nie je to lacná záležitosť. Na to, aby mohlo zaznieť: je ti odpustené, musel zomrieť Boží Baránok, sám Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Bez vyliatia krvi niet odpustenia.
„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti!“, vyznáva biblický Dávid. Aká úľava môcť počuť – je ti odpustené. Toto je skutočné šťastie pre toho, kto vie, že sa previnil. Tvoj hriech sa ti nepočíta. Nie preto, že by nebol hriechom, ale pre to, že Boh odpúšťa. Rád udeľuje milosť. Ten Najvyšší sa k nám sklonil v Pánovi Ježišovi, aby sme mohli počuť: je ti odpustené. Odpustenie síce nemení minulosť, ale strháva putá a otvára dvere zajtrajšku s pokojom v srdci. Nový deň môžeme začať s novou milosťou.
Zaujal ma povzdych jedného z najznámejších psychiatrov 20. storočia Irvina D. Yaloma, keď si pri jednej prehliadke kostola sadol do prázdnej spovednice. Myslel som na spovedníkov, ktorí tam sedávali, počúvali veriacich. Predstavil som si, čo všetko si vypočuli, koľko ľútosti, hanby, viny. Závidel som tým Božím mužom, závidel som, že môžu trpiacemu povedať: „Je ti odpustené.“ Aká terapeutická moc! V porovnaní s nimi som si pripadal maličký.
Áno, aká moc! Uvedomujeme si, aké obrovské privilégium máme, keď môžeme počuť: je ti odpustené? Ale to nie je všetko. Sme povolaní aj k tomu, aby sme o tom dare, ktorý sme prijali, svedčili iným. Ako nasledovníci Krista o tom máme svedčiť v každej dobe. Nie sme klubom bezhriešnych, sme spoločenstvom tých, ktorí spoznali, že sami zo seba nemajú nič a potrebujú spasenie. Cirkev nie je výberovým klubom, ale spoločenstvom tých, ktorí spoznali a uznali svoj hriech a prijali Božie odpustenie ako nezaslúžený dar. Napriek tomu nás Boh posiela, aby sme šli a svedčili o odpustení, ktoré Boh ponúka. Kiež by sme sa stávali čoraz viac podobní Tomu, ktorý rád odpúšťa.
Keby boli našou najväčšou potrebou informácie, Boh by nám poslal učiteľa.
Keby bola našou najväčšou potrebou technika, Boh by nám poslal vedca.
Keby boli našou najväčšou potrebou peniaze, Boh by nám poslal ekonóma.
Keby bola našou najväčšou potrebou zábava, Boh by nám poslal komika.
Našou najväčšou potrebou však bolo odpustenie, preto nám Boh poslal Spasiteľa.
Janka Cingeľová – pedagogička, CZ Richvald
