Novoročné výzvy
Uplynulý rok 2019 nebol len rokom štátnika veľkého formátu, Najväčšieho Slováka – evanjelika M. R. Štefánika či Novembra ‘89, ale aj rokom zmien. Tak ako sme sa s nádejou pozerali na prezidentské voľby, s rovnakým očakávaním sme sledovali personálnu výmenu vo vedení evanjelickej cirkvi. Využili sme svoje volebné právo, aby sme jasne dali najavo, akým smerom sa chceme v spoločnosti aj cirkvi uberať. Chceme menej formalizmu a viac srdca, hodnovernosti a autenticity. Stojíme na novom začiatku, kedy sa nám otvárajú nové príležitosti a je na nás, ako ich uchopíme.
Vnímame, že je dôležité, aby sme nestáli mimo spoločenského diania, pomenovali jeho stav v širšom kontexte a sústredili sa na skutočne dôležité problémy, no namiesto toho nám sily a energiu odčerpávajú vnútro-cirkevné, „žabo-myšie“ spory. Zvádzame absurdný zápas o vydavateľstvo Tranoscius – jeho značku, knižné produkty a dnes už 110-ročný týždenník Evanjelický posol spod Tatier sa snaží uniesť úzka záujmová skupina napojená na jeho bývalé vedenie a tzv. Asociáciu slobodných cirkevných zborov. Tento zápas nemá v histórii Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku obdobu a ešte zďaleka nie je vyhratý. Vydavateľstvo sa snaží obnoviť všetky nekalým spôsobom odcudzené záložné dáta, čo na dlhé mesiace ochromilo jeho činnosť. Tranoscius v týchto chvíľach potrebuje viac ako inokedy naše modlitby, aby sa v nastávajúcom roku podarilo stabilizovať jeho ekonomickú a personálnu situáciu.
Naše modlitby a záujem však bude potrebovať aj spoločnosť, nakoľko sú pred nami februárové parlamentné voľby. Zúžiť svoj záujem len na individuálny či cirkevno-zborový život, to by bolo príliš málo. Stvorenie zďaleka nie je ukončený proces, neustále pokračuje a my sme pozvaní Bohom, aby sme na ňom mali svoj podiel. Znamená to nielen poukazovať na nekalé praktiky, ale aj ponúkať alternatívu. Byť nositeľmi vízie a ukazovať možnosti, ako sa to deje napríklad v rámci evanjelického školstva, ktorému sme zasvätili Rok 2020.
Občiansku angažovanosť si však nemôžeme zameniť iba za konfrontáciu s liberalizmom. V duchu slov pápeža Františka stačí, ak budeme žiť autentické kresťanstvo a sami budeme jeho protiváhou. Cestou nie je ani „progresívne kresťanstvo“, nekriticky nadbiehajúce sekulárnej agende. Liberalizmus zďaleka nie je kľúčový problém spoločnosti – ohrozuje ju korupcia nečakaných rozmerov, prepojenie štátu s mafiou a oligarchami, nedôveryhodné súdnictvo, vraždy na politickú objednávku… Nemôžeme očakávať, že niekto iný problémy vyrieši za nás a stačí, ak my budeme iba tí nespokojní.
Všetci nesieme zodpovednosť za konečný výsledok. To najmenej, čo môžeme spraviť, je, že vo voľbách odovzdáme svoj hlas.
Iste sme znechutení z toho, čo sa na politickej scéne deje a máme pocit, že si niet z čoho vybrať. Orientovať sa v spleti politických hier je vyčerpávajúce a odoberá nám to priestor na pozitívnu prácu. No pre nezáujem o veci verejné sa ľahko môže stať, že nás niekto o tento vzácny priestor pripraví. Nechať prepadnúť svoj hlas znamená nepriamo podporiť pravicových extrémistov. Pohrobkov tých, ktorí nám krajinu spravovali za Slovenského štátu. Neostaňme súčasťou mlčiacej väčšiny. Pri tom všetkom však treba pamätať na to, že svet lepším nespraví zmena štruktúry, ani výmena politickej garnitúry. Ak chceme meniť svet, musíme začať srdcom. Chráňme si ho so všemožnou bdelosťou, lebo z neho pramení život.
E. Mihočová
šefredaktorka časopisu eVýchod