Tanatológia optikou kríža…

Thanatos bol v gréckej mytológii boh smrti a samá smrť. Srdce mal zo železa, čierne chladné krídla a nepoznal súcit ani zľutovanie; koho uchvátil, bol beznádejne stratený. Vzbudzoval hrôzu. Keď sa dostavil deň smrti určený osudom, Thanatos sa dostavil k danej osobe, vzal jej dušu, odniesol ju do podsvetia a odovzdal ju bohovi Hádovi… Tanatológia je v súčasnosti „pomocníčkou  medicíny“. Zaoberá sa psychologickými a lekárskymi aspektami smrti a umierania. Naša planéta sa v posledných mesiacoch chtiac či nechtiac stala veľkou rodinou. Je len veľmi málo ľudí, ktorí ostanú chladní pri pohľade na štatistiky mŕtvych, ktoré za sebou zanecháva vírus COVID-19. Severné Taliansko, Británia, USA, Španielsko… Prítomnosť masovej smrti bola pre našu generáciu väčšinou len súčasťou spomienok našich starých otcov a mám pri rodinných stretnutiach… Genocída v Rwande v 90. rokoch 20. storočia či masové popravy v modernej Číne a Severnej Kórei boli
a sú „ďaleko“. Ale zrazu je smrť tu. Blízko. V takýchto okamihoch neraz „ožívajú pravoverní kresťanskí vykladači dejín“. Rozvíjajú obľúbený a zbožne vyzerajúci koncept interpretácie súčasnej reality ako „Božieho súdu na svetom“… Iste, majú na to v demokratickom svete právo. Právo (?) vziať do rúk „Boží bič nad svetom“… Som presvedčený, že posledné mesiace nám nastavujú „zrkadlo našej krehkosti“. Zrkadlo našej plytkosti záujmu o verejné dianie, prírodu, iných, starých, vlastnú rodinu… „Rýchlo a zbesilo“ sme si žili svoje životy… Viera v neustály pokrok. Áno,
aj materiálny dostatok nás prirodzene „ukolísal k pocitu bezpečia“. V prvých májových dňoch si pripomíname 75. výročie konca druhej svetovej vojny. Vojny, ktorá „kosila“ bez ohľadu na národnú či konfesionálnu príslušnosť. Som vďačný aj za verných členov našej cirkvi, ktorí pochopili svoju dejinnú úlohu a postavili sa aj so zbraňou v ruke „démonom svojej doby“. Zdá sa však, že „recidíva
ideológií“ nás dnes stavia do podobnej úlohy. Povedať nie, ak treba povedať nie! Zbrane zatiaľ nie sú nutné, ale naša občianska angažovanosť určite áno. Povedať nie tým, ktorí spochybňujú holokaust. Povedať nie tým, ktorí „balamutia rýchlymi riešeniami“. Povedať nie tým, ktorí vytĺkajú politický kapitál z nahromadených negatívnych emócií a pudov. Emócií a pudov, ktoré neraz „vytrysknú“ v priestore sociálnych sietí, kde človek v anonymite, či verejne artikuluje svoje „hlboko ukryté frustrácie“.

Poveľkonočné obdobie je príležitosťou uvažovať nad tým, čo všetko má vo mne dennodenne zomierať.

Uvažovať nad tým, čo všetko má byť pochované v Ježišovej smrti. Moja pýcha, moje zlozvyky, moje neuvážené slová, moja necitlivosť… Pavol to vyznáva – R 6,4: „Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.“ Pavlova „tanatológia“ je spojená so vzkrieseným Kristom. Chce zomierať starému bytiu. Čomu zomieram alebo žijem ja…? Možno práve súčasná situácia izolácie je príležitosťou na oživenie, resuscitáciu vecí, ktoré sú prejavmi nového života…

Matej Oráč,
duchovný správca ESŠ v Prešove