O trpezlivosti
Po položení poslednej škridly na strechu vyzerala stavba už ako hotový dom. Plný entuziazmu, nadšenia a elánu sme sa pustili do tejto náročnej etapy nášho života s tým, že to zvládneme svojpomocne. Náš vysnený dom, po ktorom sme tak túžili. Rýchlo sme s manželom zistili, ako sme sa mýlili. Bez podpory a pomoci našich rodičov, súrodencov a priateľov, by sme to určite nezvládli. Koľko, prevažne manželových, mozoľov a koľko vybavovačiek a papierovačiek, kým sme to všetko dali dokopy. Práca však ani zďaleka neskončila. Môj muž raz vtipne poznamenal, že
kolaudovať by chcel prísť každý, ale málokto ponúkne pomoc. Možno aj pred vami je niečo náročné a čaká vás nejaká úloha, či už je to dôležité vyšetrenie u lekára alebo záverečné skúšky v škole. Hovoríte si, že to zvládnete, no pri dôkladnejšom preskúmaní zisťujete, že to nebude až také jednoduché. Hoci ste situáciu bagatelizovali, je to omnoho zložitejšie. Aj duchovný život je našou stavbou. Treba na ňom pracovať. Či už počas karantény alebo mimo nej. Keď sa začala korona kríza a s ňou súvisiace opatrenia, mnohí ľudia sa sťažovali. Mala som čas prečítať si ich sťažnosti, ako sú obmedzení a pod. S hrôzou som však zistila, že som už podľa všetkého tri roky v karanténe a pravdepodobne ma ďalšie dva roky ešte čakajú. Nie je to v súvislosti s ochorením, ale s narodením môjho najmladšieho synčeka, ktorý má tri mesiace. Neskôr som na Facebooku natrafila na porovnanie matiek s ľuďmi v izolácii, takže som zrejme nebola jediná, komu to pri týchto obmedzeniach a sťažnostiach napadlo. Byť izolovaným je pre niekoho na začiatku možno šok. Hlavne teraz v lete, kedy zvyčajne začínajú rôzne podujatia a spoločenské udalosti. Ale zvyknete si. Potom si vážite už aj samotné nakupovanie v obchodoch a zistíte, že za chlebom treba čakať, že droždie je nad zlato a že aj keď špina nikoho nezabila, je nutné si stále umývať ruky. Prišiel čas oceňovať prácu iných. Čas, kedy sme prišli na mnohé zistenia, že nie všetko v našom živote je až tak samozrejmé, ako sa nám zdalo. Čas pre trpezlivosť. Nepatrím medzi najtrpezlivejšie povahy, nerada som čakala na pošte, u lekára a pod. Teraz, keď občas čakám aj dve hodiny, sa tomu, ako som nemohla vydržať dvadsať minút, iba zasmejem. Možno mnohí konečne zistili, akú dôležitú prácu zohrávajú
v našich životoch učitelia, vychovávatelia a pod. Mňa sa to síce ešte netýka, lebo mám malé deti – ale aspoň ľudia okolo si všimli, koľko práce to dá – a viac sa skláňam nad rukami našich matiek a otcov, ktorí nás vychovali a pričinili sa o to, akými sme. Snažme sa aj v tom zlom, čo nám táto kríza priniesla, hľadať pozitíva. Je čas na pokánie a čas na svoj duchovný rast. Sú len dve možnosti, ktorým smerom sa vyberieme. Buď to s nami pôjde hore, alebo dole. Stagnácia je iba predlžovanie rozhodnutia, kde sa krivka nášho života vyberie a ako to s našou stavbou dopadne. Dole sa
však ide ľahšie. Nie vždy sa nám darí a nie vždy máme svoj deň.
Každý býva unavený, znechutený, ale keď máme pred očami cieľ, silu nájdeme.
Filipským 3,14: Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Samozrejmosťou nie je ani naša rodina a ani náš život. Wieslav Leon Brudzinski povedal: „Pamäť je zvláštne sito: zachytáva všetko dobré o nás a všetko zlé o ostatných.“ Aj keď ešte nie je všetkému koniec, bilancovať môžeme a smelo. Jozef čakal vo väzení dva roky, kým sa na neho pohárnik rozpamätal a spomenul ho faraónovi. Určite sa cítil opustený a mimo diania, ale svoj vzťah s Bohom nekarantenizoval. Ako doktor Luther povedal, náš poklad nie je v tom, čo máme tu na zemi, to všetko nám môžu vziať, nebesá nám však zostanú. Vzťah s naším nebeským Otcom je našou stavbou. Sme ľudia. Obyčaní hriešnici, ktorých však miluje ich Otec a dal za nich svojho jediného Syna. Jeho krv nás obmyla a máme srdcia belšie ako sneh. Buďme pozitívni, veď je toľko toho negatívneho, na čo by sme mohli hundrať…Majme však oči, uši i srdcia otvorené.
Jana Futejová