Izolácia: čas pre Boha

Život v karanténe – obmedzenie verejného života v spoločnosti, ktoré zažívame momentálne na Slovensku ako aj v iných krajinách sveta, nemá v moderných dejinách ľudstva obdobu. Sú historické okamihy, keď budúcnosť zmení smer. Tieto okamihy boli takmer vždy podnietené hlbokými krízami. Teraz prežívame podobné časy. Svet, ako ho poznáme, už nebude po ukončení tejto krízy taký, aký bol. Táto kríza zmení náš pohľad na to, ako fungujeme a ako funguje svet okolo nás. Ale nielen kríza. Aj samotná izolácia spoločenského života nás mení. Čas osamote, v izolácii, zmení náš pohľad na život. V postmodernej dobe sme sa vyhýbali samote. Respektíve samota v našej spoločnosti ani neexistovala. Zvykli sme si na život v spoločnosti, v rušnom a hektickom zhone za niečím lepším, v neustálom nasávaní nových informácií a poznatkov, v neúnavnom snažení sa o produktivitu. Snažili sme sa merať našu hodnotu podľa toho, ako sme zaneprázdnení a vyťažení, koľko robíme alebo ako dobre napĺňame očakávania ostatných ľudí. Dokonca, aj keď sme boli osamote, tak sme neboli sami, pretože cez mobily a iné médiá sme boli v kontakte s okolitým svetom. Aj v našich kostoloch a náboženskom živote sme do centra pozornosti vniesli spoločenstvo (veriacich). I v čase karantény sa prepájame online s inými veriacimi počas domácich
pobožností. Korporatívny život v spoločenstve veriacich je vitálny a dôležitý pre duchovný rast, podobne ako život v spoločnosti celkovo. Život osamote nie je prospešný. Človek je spoločenský typ. Preto sú spoločenstvo a spoločnosť esenciálnymi súčasťami ľudského života. Pri našej snahe o spoločenstvo – či už v spoločnosti alebo kresťanskom živote – je však rovnako dôležité pamätať aj na to, že život, vrátane toho kresťanského, nie je len komunitný.

Mať čas na modlitbu osamote je (náboženská) prax, ktorá je rovnako užitočná, ale ktorú sme takmer úplne vyradili z našej tradície.

Čas na osamelých miestach, osobná modlitba, či meditácia sú možnosťami vzdialiť sa od hektického života a od ľudí, a mať čas na rozhovor s Bohom. Má to svoje zvláštne výhody. Takýto čas nám pomôže pri analýze a prehodnotení našich skutkov, emócií a myšlienok, ako aj pri formovaní našich postojov a presvedčení. Tento čas izolácie mi pripomína príbeh o štyridsaťdennej samote Ježiša na púšti. Možno by sme mali vnímať tento náš čas v spoločenskej izolácii ako osobný pobyt na púšti. Možno nám táto kríza pomôže vidieť lepšie, že aj napriek tomu, že sme žili v blahobyte a pokoji, zaslepili sme naše oči a prestali si vážiť to, čo je najcennejšie – zdravie, našu prírodu, rodinu, našich milovaných. Aj spoločnosť a celý svet by mali využiť čas izolácie na analýzu doterajšieho smerovania a konania. Izolácia nám ponúka možnosť na zmenu – osobnú, náboženskú a spoločenskú. Možno to mal na mysli Ježiš, keď povedal pocestnému, aby zanechal všetko, čo má na starosti, a nasledoval Ho: L 6,57-62. Je čas zanechať všetko, čím sme ustarostení a čím sa neustále zaoberáme, za čím sa ženieme, pretože to nemá zmysel a pretože z toho nič nemáme. Je čas sústrediť sa na to, čo je v živote podstatné a najdôležitejšie. Teraz je čas na stretnutie s Bohom. Túto krízu môžeme vnímať ako výzvu nájsť si čas na exkluzívne spoločenstvo s Bohom.

Vladimír Kmec
evanjelický farár v Berlíne
a výskumný pracovník
na Cambridgskej univerzite