Najdôležitejšia otázka
Väčšinou zvykneme počúvať, že Vianoce sú sviatky pokoja. Pravdou však je, že Ježiš hovorí niečo iné – L 12, 51: „Myslíte si, že som prišiel darovať na zemi pokoj? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“
Najväčším konfliktom v dejinách ľudstva neboli ani revolúcie, ani svetové vojny, ale narodenie Ježiša Krista.
Jeho príchod na tento svet prehádzal celú hierarchiu ľudských hodnôt – kráľ sveta sa nenarodil v paláci, ale v tých najúbohejších podmienkach; nepoložili Ho do zlatej kolísky, ale do jaslí, z ktorých jedia zvieratá; nenechal sa oslavovať, ale sám slúžil a pomáhal; nechválil zbožných, ale ich kritizoval. Ježiš Kristus prináša úplne nový pohľad na svet a život.
Keď nad tým takto rozmýšľame, pokoj sa vytráca, lebo sme postavení pred najdôležitejšiu otázku ľudského života: „Čo mám robiť, aby som bol zachránený?“ Lenže kto z ľudí je ochotný priznať si, že potrebuje záchranu? Väčšinou sme spokojní so svojou vierou, so svojou zbožnosťou, so svojím životom. Rovnako ako bohatý mládenec, ktorý presne takúto otázku Ježišovi položil. Bol to zbožný človek, dodržiaval zákony, a predsa mu Ježiš povedal, aby sa všetkého vzdal. A tým nemal na mysli len majetok, ale aj predstavy a ilúzie o sebe samom, o svojej zbožnosti a dobrote.
My sme v rovnakej situácii – tiež máme ilúzie o sebe, o svojej zbožnosti a dobrote, o vlastnej spravodlivosti. Dostali sme sa do zajatia falošnej predstavy, že rozhodujúce je to, čo urobím ja, že stačí dodržiavať zákony a predpisy. Vytvorili sme si „škatuľky“ a kto sa do nich nezmestí, je zlý. V záujme morálky sme schopní inému ublížiť a zraniť. V záujme vierouky dokážeme druhého ponížiť. V záujme jednoty vieme druhého odstrániť. A to nás rozdeľuje, lebo svojich ilúzií sa nevieme a nechceme vzdať, nie sme ochotní porozumieť inému človeku, uznať, že ten druhý môže mať iný pohľad a ešte to z nás nemusí robiť nepriateľov.
S Ježišom Kristom vstupuje do tohto sveta niečo nové – nový pohľad na život, nový pohľad na to, čo je dôležité, nová šanca na záchranu. A s tým súvisí aj nová otázka, ktorú si musíme položiť. Pôvodná otázka: „Čo mám robiť, aby som bol zachránený?“ totiž vedie do slepej uličky. Dostal sa do nej bohatý mládenec, ktorý odišiel od Ježiša smutný, pretože sa ničoho nevedel vzdať. Dostal sa do nej apoštol Pavol, ktorý sa snažil „žiť dobre“ a ktorý nakoniec musel priznať – R 7, 18: „Mám vôľu robiť dobro, ale nemám schopnosť uskutočniť ho.“ Do tejto slepej uličky sa dostane každý, kto si myslí, že môže urobiť niečo, aby bol zachránený. Do tejto slepej uličky sa dostane každý, kto si o sebe vytvára ilúziu, že je dobrý, spravodlivý alebo zbožný a že za to dostane večný život. Nie sme schopní urobiť niečo pre to, aby sme boli zachránení.
Ježiš Kristus prináša celkom iný pohľad na záchranu. Už to nie je: „Čo mám urobiť ja, aby som bol zachránený?“ Ale tá nová otázka znie: „Čo urobil Boh, aby som bol zachránený?“ To je tá najdôležitejšia otázka.
Vianoce nehovoria o tom, ako človek vystupuje do neba, ale o tom, ako Boh zostupuje na zem.
Vianoce – narodenie Božieho Syna Ježiša Krista – nám hovoria práve o tom, čo Boh urobil pre našu záchranu..
Jan Oslík,
ev. farár v Modre