Chlieb náš každodenný daj nám dnes
Jedna z nových vecí, ktorú som sa naučila počas pandémie a korona krízy, je pečenie chleba. Nie, neprepadla som súčasnému trendu kváskovania – chlebík, ktorý pečiem, je „obyčajný“, zemiakový z kysnutého droždia. Taký, aký piekli ešte naše staré mamy. Mal pravdu majster Milan Rúfus, keď napísal, že „chlieb krájať, to nie je len tak. Chlieb nepriletí ako vták, jak cudzí holub do dvora“. Veru, chlieb si treba zaslúžiť poctivou prácou. Ak chcete, aby bol ako od starej mamy, je v tom celá veda. Záleží na každom kroku a detaile. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, že nie
je hladká múka ako hladká múka, a že v mnohom záleží od jej výrobcu a kvality. A naozaj musíte dodržať presný postup, aj keď celý proces trvá dlho. Dokonca nie je jedno ani to, aké droždie použijete.
Inak droždie, to je samostatná kapitola – počas prvej vlny korona krízy sa zaradilo medzi jeden z najťažšie dostupných podpultových tovarov, spolu s rúškami a dezinfekciou. Našťastie ma už predavačky v obchode poznajú a vždy mi dve – tri kocky odložili. Ale bolo aj také obdobie, kedy som sa nevedela dostať ani k sušenému, a tak malo cenu zlata. Keď sa opäť objavilo na
pultoch, ľudia si ho hromadne kupovali do zásoby. Raz som nechtiac začula predavačku, ako sa rozpráva s jedným zákazníkom: „Neviem, čo tí ľudia s tým droždím robia. Už ich vidím, ako doma pečú.“ Zrýchlila som krok a nenápadne som sa presúvala k pokladni, droždie v nákupnom košíku som radšej pred zvedavými pohľadmi ukryla pod balíček cestovín. Keď sa raz naučíte piecť vlastný chlieb, už sa k tomu z obchodu nevrátite, iba v prípade najväčšej núdze. Nielen pre jeho chuť, ale máte tiež istotu, že sa ho nikto pred vami nedotýkal. Je iba váš.
Keď sme boli v chorvátskom Tučepi, išli sme sa pozrieť aj do starej časti dediny, kde sú ešte domy pôvodných domácich obyvateľov. Je to čarovné miesto – spleť uličiek, kamenných domčekov so zelenými okenicami, pri ktorých rastú olivovníky. A pri domoch stoja vonkajšie kamenné pece, určené výlučne na pečenie chleba. Teraz už chápem, prečo si ich stavali. Je to zase úplne iný chuťový zážitok, keď si svoj chlieb upečiete priamo na uhlí. Raz by som takú pec chcela mať aj ja, zatiaľ mi však musí stačiť aj obyčajná plynová rúra. Potichu v dobrom závidím môjmu kamarátovi Bohušovi Piatkovi, šéfredaktorovi časopisu Dialóg – on takú „outdorovú“ pec na chlieb pri dome má. Chlebík sa mu pečie vďaka teplu, ktoré sála z rozpálených tehál. Do obchodu teraz nechodí, má
choré pľúca a musí sa chrániť. Raz, keď pandémia skončí, sa chcem u neho zastaviť a on ma pohostí svojím domácim chlebíkom. Sľúbil mi to, tak ho beriem za slovo. Nestrácam nádej a vidím svetielko na konci tunela. Verím, že vďaka celoplošnej vakcinácii sa tento rok budeme môcť vrátiť k životu, ktorý sa bude aspoň trochu podobať tomu, čo sme žili doposiaľ. Čakám, až sa roztopí sneh, dni sa predĺžia a začne sa oteplenie, ktoré covid opäť trochu zaženie do kúta. Dovtedy nám neostáva nič iné, iba hrať o životy tých, ktorí sú v ohrození, najmä v Domovoch sociálnych
služieb a na lôžkach nemocníc. Snáď vydržia aj tí, ktorí pre ekonomické následky pandémie o svoj každodenný chlieb prišli, keď ostali bez finančného príjmu. A nie je ich málo.
Február a marec budú ešte ťažké mesiace, preto sa spolu modlime: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“
E. Mihočová