Plánovanie
Je čas prázdnin a dovoleniek, ktoré sme si naplánovali. Niekto už má svoju dovolenku za sebou a niekto sa ešte len teší na spoločne strávené chvíle s rodinou či priateľmi. Prajem vám, aby to bol požehnaný čas oddychu. To, čo chcem zdôrazniť, je, že sme si dovolenku naplánovali… Teda sme cieľavedome k niečomu pristúpili. Tak by to malo byť aj s odovzdávaním duchovného dedičstva našim deťom nielen počas prázdnin a dovoleniek. Nezabúdajme, že rodičia majú dôležitú úlohu pri výchove detí. Ich príklad a výchovné lekcie sú dobrým základom ich osobnosti a charakteru do budúcnosti. Zvlášť myslím na dedičstvo viery, ktoré máme odovzdávať našim deťom a vnúčatám, aj počas prázdnin a dovoleniek. No ak chceme odovzdať pre nás to najdôležitejšie, musíme to odovzdávanie života viery naplánovať. Sám sa presviedčam o tom, že ak veci nenaplánujeme, plánujeme si tým len zlyhanie. Preto je nutné plánovať! Znamená to byť cieľavedomý v tom, ako duchovne žijem, zapájam sa do duchovného života v cirkevnom zbore, teda v cirkvi. Deti musia vidieť náš záujem o Božie slovo a modlitebný život, teda náš každodenný život viery. Je potrebné byť v plánovaní dôsledný, lebo typická rodina dneška iba reaguje na to, čo prináša situácia a život, namiesto toho, aby si plánovali, ako odovzdávať duchovné dedičstvo deťom a vnúčatám. My evanjelici sa dnes musíme pýtať, aké svedectvo chceme zanechať našim deťom a vnúčatám, a nedajme sa pomýliť, že naše okolie nečíta náš život… Teda aké svedectvo odovzdávame tým, ktorí žijú v našom okolí a stretávajú sa s nami? Apoštol Pavel píše – 1K 15,3 a 4: „Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem.“ Pavel odovzdávanie robil cieľavedome a dôsledne. Jeho svedectvo bolo súčasťou jeho života viery. Mohli by sme povedať, že bol autentickým príkladom, ako ho pretvorila Božia láska a milosť, ktorú spoznal v Pánovi Ježišovi. Citovaný text je nádherným posolstvom evanjelia. Samotná smrť Pána Ježiš by nemala spásonosnú moc, ak by nebolo vzkriesenia. Mŕtvy Spasiteľ nikomu nepomôže. Ale Ježiš žije, Jeho vzkriesenie je kľúčovým momentom, lebo záchrana je založená na týchto spásonosných udalostiach – na Kristovej smrti za moje hriechy a na Jeho vzkriesení, aby som aj ja mohol žiť. Bez vzkriesenia by sme uctievali muža, ktorý bol „dobrým človekom“. To by stačilo ako impulz pre filozofické smerovanie, nie však pre kresťanstvo, ktoré stojí na viere, že Kristus žije a pôsobí slovom Božím, sviatosťami a Duchom svätým v živote každého veriaceho človeka. Pretože Kristus žije, my, Jeho nasledovníci, máme nádej. Pavel pred svojím obrátením považoval Ježišove vzkriesenie za poveru, ktorú si vymysleli Jeho učeníci a to až do chvíle, kým sa na ceste do Damasku nestretol so vzkrieseným Kristom. Po tejto skúsenosti sa kríž a vzkriesenie stali stredobodom Pavlovho života a vďaka tomu si ho vzkriesený Pán, ktorému otvoril svoje srdce, používa pri formovaní svojej cirkvi. Ten istý živý Pán chce naplniť aj život každého z nás, aby sme boli aktívni a cieľavedomí pri odovzdávaní duchovného dedičstva, svedectva viery deťom, vnúčatám. Aby sme naplánovali spoločné stretnutia pri Božom slove, hodiny vyučovania náboženstva, ale i hodiny konfirmácie a stretnutia v cirkevnom zbore, na službách Božích. Spomínam na prázdniny u babky Oráčovej, ktorá nás vnúčatá brávala do kostola a rozprávala sa s nami. Zanechala nám dokaz a učila nás veriť Bohu ešte skôr, ako sme začali chodiť do školy. To upevňovala a posilňovala tým, že podporovala cirkev, doma spievala a modlila sa. Čo sa nás osobne veľmi dotýkalo, formovalo nás a oslovovalo. Aké dedičstvo a aký odkaz odovzdáme svojim deťom, krstným deťom, našim vnúčatám, neteriam, synovcom, či svojim priateľom? Rozhodnime sa byť príkladom Božej bezpodmienečnej lásky, aby sme odovzdávali dedičstvo viery.
Ján Bakalár