Je naša viera res publica?
V októbri 2018 predstavila RTVS na Bratislavskom hrade celonárodnú anketu „Najväčší Slovák“, ktorá vyvrcholila na začiatku mája 2019. Novinári, prítomní na otváracej tlačovej konferencii, si mohli ako prví vybrať „svojho“ Najväčšieho Slováka. Víťazom ich hlasovania sa stal Milan Rastislav Štefánik. Ich výber, ako sa ukázalo, bol „prorocký“. M. R. sa skutočne stal celoslovenským „MR“ (mužom roka). V máji si pripomíname 100 rokov od smrti M. R. Štefánika. Človeka, ktorý ľudovo povedané dokázal „vytiahnuť päty“ z domu a presadil sa vo „veľkom svete“. Jeho angažovanosť
po celom svete počas 1. svetovej vojny v prospech rodiacej sa Československej republiky je neodškriepiteľnou súčasťou našich národných dejín. Na druhej strane však nemôžeme pripustiť jeho priam „mytologickú heroizáciu ako bohatiera záchranára“, ktorá má svoju genézu v medzivojnovom období. Historické výskumy aj v jeho prípade ukazujú, že všetci sme ľudia z „mäsa a kostí“ a naša „človečina“ preráža nie raz na
povrch… Čo však ostáva z jeho života inšpirujúce pre nás?
Každá doba (aj dnešná postsekulárna) potrebuje ľudí ochotných sa verejne
angažovať a nežiť svoj život len pre seba.
Máme byť „soľou“ nielen v bezpečnom cirkevno-sakrálnom priestore našich chrámov a zborových siení, ale aj v priestore spoločensko- profánnom.
Žiť normálny kresťanský život, život s Kristom ako res publica (verejnú vec). Transparentnú „verejnú vec“. Americký teológ Richard Niebuhr rozpracoval v 20. storočí niekoľko prístupov ku vzťahu kresťanstva a kultúry. Jeden z nich má názov „Kristus a kultúra v paradoxnom vzťahu“. Čo to znamená? „Znamená to, že Boh sa zjavuje, ale je tiež skrytý, vykupuje, ale aj súdi. Znamená to, že ‘svet so svojou kultúrou‘ je niekedy v priamom konflikte s kresťanskou vierou a praxou, niekedy však nie. Znamená to, že pravý kresťanský život zahŕňa napätie medzi svetom a vierou a jeho súčasťou je utrpenie.“ Utrpenie patrí ku kresťanskej viere. Nie teológia slávy, ale teológia kríža! Naša evanjelická
cirkev na Slovensku si v dejinách tiež „prešla“ svojím utrpením. Osobným, či kolektívnym. Zažila útlak aj v 20. storočí. V období Slovenskej republiky (1939 – 1945), ale hlavne po roku 1948. Kniha Cirkev v útlaku v dvoch vydaných zväzkoch je toho dôkazom. Príbehy evanjelických farárov a laikov a ich rodín, ktorí „len“ chceli, aby napriek zmeneným spoločensko-politickým podmienkam ostala ich viera „res publica“. Som úprimne presvedčený, že aj predstavený druhý zväzok knihy Cirkev v útlaku nevychádza preto, že by chcel „glorifikovať nejakú duchovnú elitu“, ale je svedectvom o tom, že človek sa „na križovatkách života“ môže (musí) rozhodnúť. Verím, že prebúdzajúce sa májové Slnko nás „neuspí“ k duchovnej pasivite, ale skôr reštartuje k dotiahnutiu posledných termínov letných aktivít v našich cirkevných zboroch, seniorátoch a dištriktoch. Nezabudnime, že naša cirkev aj tento svet potrebujú ľudí, ktorí žijú svoj život s Kristom transparentne (aj keď nie neomylne!) ako res publica.
Nezabudnime, že každý z nás môže byť „Najväčším Slovákom“ odovzdávajúcim evanjelium vo svojom životnom mikro (makro) priestore. Nevyhovárajme sa na „zlý svet“ a iné, prepáčte, nezmysly… Nemáme na to čas.
Matej Oráč,
duchovný správca Ev. spojenej školy v Prešove
