O zriekaní

Na aký dlhý čas by ste sa dokázali vzdať jedla? Mne sa podarilo o vode vydržať sedem dní. Nebol to dobrovoľný pôst, skôr zo zdravotných dôvodov. Všetka česť tým, ktorí sa protestnou hladovkou snažia upozorniť svet na dôležité problémy. Naposledy ukrajinský režisér Oleh Sencov, odsúdený v Rusku na 20 rokov väzenia. Hladovkou chcel dosiahnuť prepustenie 65 Ukrajincov – politických väzňov. Sencova zatkli v máji 2014 po ruskej okupácii ukrajinského polostrova Krym, kde sa narodil a žil. O rok neskôr ho odsúdili za údajne sprisahanie s cieľom vykonať teroristický útok. Sencov tieto obvinenia odmieta ako vykonštruované. Aj keď jeho protest podporilo množstvo svetových osobností, ruský prezident žiadosti o milosť odmieta.
Pôst sa dá poňať a uchopiť rôznorodo, v neposlednom rade je duchovným cvičením a praktizoval ho aj Ježiš počas svojho verejného účinkovania. Vzdať sa na určitý čas jedla, to patrí k židovskej aj kresťanskej tradícii od jej raného obdobia. Mnohí evanjelici, ktorí majú pocit povznesenia nad akékoľvek pravidlo, budú asi prekvapení, že i Augsburské vierovyznanie odporúča dodržiavať telesné cvičenia, a radí medzi nich aj pôst – teda v prípade, ak si človek nemyslí, že by si ním u Boha zaslúžil milosť. Postiť sa kresťan nemá len v určité dni, ale stále a reformátori odkazujú na L 21,34: „Dbajte, aby vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom.“

Augsburské vierovyznanie pôsty nezavrhuje, odmieta len to, aby sa z nich stávali body vo výkonnostnej tabuľke, obmedzené na určitý deň a pokrm.
Odoprieť si na istý čas jedlo, je dobré a prospešné, ale nie to to najpodstatnejšie, na čom by sme mali bazírovať.

Oveľa ťažšie je zriecť sa niečoho, na čom nám skutočne záleží a čo považujeme za dôležité – pre dobro druhého človeka. To je niečo, čo sa dnes nenosí. Sociológovia upozorňujú na to, že etika založená na obetavosti v západnom svete odumiera. Tých, ktorí v mene spoločného dobra dokážu obetovať svoje osobné záujmy, je ako šafránu. Týmto spôsobom dokážeme uvažovať ešte tak po hranice svojej rodiny. Priamou úmerou tomu sa zo západného sveta vytráca aj kresťanstvo, keďže obetavosť je jeden z jej základných princípov. Nová zmluva tvrdí, že život človeka má hlboký zmysel a mal by žiť pre niečo väčšie, čo ho ďaleko presahuje. Nemá egoisticky myslieť len na seba a svoje brucho.
Prečo Boh od nás chce, aby sme sa dobrovoľne zriekali toho, čo je pre nás vzácne? Možno preto, že je to celkom dobrý test našej viery. Je to dedičstvo po predkoch? Barlička, ktorou si pomáhame, lebo sa bojíme smrti? Spoločenský status? Alebo skutočne pravdivá viera – vedomá si toho, že Ježiš sa bol ochotný kvôli nám zrieknuť absolútne všetkého? Áno, Bohu môžeme priniesť akúkoľvek obeť. Podstatné je, aby sme spolu s ňou dávali aj kúsok zo seba.
Ak ide o zriekanie a obetovanie, rozlišujeme niekoľko typov ľudí. Prvá skupina – to sú ľudia, ktorí nie sú schopní žiadnych obeti. Libanonsko-americký básnik Chalíl Gibrán ich prirovnáva k psom, ktorí idú s pútnikmi do Svätého mesta a cestou zahrabávajú kosti do piesku púšte, kam miznú bez stopy. Potom sú ľudia, ktorí dávajú preto, aby si ich druhí všimli. Do tretej skupiny patria tí, ktorí majú málo a sú ochotní zrieknuť sa všetkého. Ako Jozef Gabčík, vojak z povolania z jednoduchej roľníckej rodiny, ktorý položil vlastný život a dal tým Hitlerovi najavo, že Československo sa ho nebojí.
Ak sa niečoho zriekam – na jednej strane strácam, na druhej strane získavam. Ak sa prekonám a ospravedlním sa, som to ja, kto pocíti úľavu. Keď investujem do svojich detí, má sa o mňa kto postarať, keď to raz budem potrebovať (teda, aspoň v to dúfam). Strácam, ale aj získavam. Ježiš hovorí: „Kto chce svoj život zachrániť, stratí ho.“ A platí to aj naopak: Kto by stratil život pre Neho, ten Ho získa. Čoho sme ochotní zriecť sa počas tohtoročného pôstu?

Marcového číslo EV je plné príkladov ľudí, ktorým sa to darilo a darí – vzdávať sa časti seba pre Božie kráľovstvo, ktoré presahuje ich konečnosť.

E. Mihočová
šéfredaktorka EV