Čo pre nás znamená 30 rokov od Novembra 1989?
Pred tridsiatimi rokmi väčšina z nás štrngala na námestiach kľúčikmi. Tešili sme sa z víťazstva nad totalitou, tešili sme sa z konca vedúcej úlohy strany, tešili sme sa z náboženskej slobody. Na víťazstvo v novembri ‘89 sme potrebovali hrdinov, ktorí napriek strachu išli proti vtedajšej moci. Statoční kresťania, ktorí sa nechali striekať hadicami v Bratislave rok predtým, statoční chartisti, ktorí boli pripravení nastúpiť do väzenia. Víťazstvo ale nebolo úplné. Totalita a desy s tým spojené zostali niekde v kútikoch každého z nás. Preto hrdinov potrebujeme aj dnes. Na súdoch, v polícii, prokuratúre. Takých, ktorých nezlomí moc peňazí, takých, ktorí vedia rozlíšiť zárobok od úplatku, nehodu od vraždy, takí, ktorí vedia povedať, že skutok sa stal. Potrebujeme hrdinov schopných poraziť beznádej, ktorá znemožňuje obnovenie mravnosti.
Nemecký básnik a dramatik Bertolt Brecht povedal: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov.“
V našej krajine i cirkvi hrdinov máme, malých i veľkých: Antona Srholca, Fedora Ruppeldta, M. R. Štefánika, Jána Budaja, arcibiskupa Bezáka, Darinu Bancíkovú, Jána Kuciaka. Preto sme ešte ďaleko od šťastnej a slobodnej krajiny.
Je tu však ešte osobná sloboda. Práve viera, úprimná viera v Ježiša Krista je dôležitým prejavom našej osobnej slobody, ktorá je posilňovaná istotou spásy. Túto slobodu prežíval páter Srholec v uranových baniach, keď sa modlil k Bohu. Túto slobodu môže prežívať dnes každý jeden z nás. Ak máme obstáť v ťažkých skúškach, musíme sa k Nemu utiekať, Jemu dôverovať. Len vtedy obstojíme, keď budeme stáť na rázcestí a budeme sa rozhodovať medzi pravdou a lžou, medzi chamtivosťou a obetavosťou, medzi láskavým úsmevom a namosúrenosťou, medzi zradou a statočnosťou.
Na ulici sa pýtali náhodných okoloidúcich mladých ľudí, čo sa udialo v osmičkových rokoch 1968, 1988 – 1989. Mnohí tápali, plietli piate cez deviate. Za slobodu sme na Slovensku nezaplatili krvou, a preto si ju niekedy nevážime, pristupujeme k nej ľahkovážne, domnievame sa, že tu bola a zostane večne. Je to hlboký omyl, z histórie vieme, že veci a udalosti sa niekedy dokážu veľmi rýchlo otočiť.
„Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ Túto myšlienku vyslovil československý prezident Václav Havel v čase Nežnej revolúcie proti komunistickému ateistickému režimu pred rokom 1989.
Nezabúdajme na to a zostávajme bdelí. Lož a nenávisť sú pripravené obsadiť miesto, ktoré im uvoľníme v našich srdciach.
V našej krajine i cirkvi hrdinov máme, malých i veľkých: Antona Srholca, Fedora Ruppeldta, M. R. Štefánika, Jána Budaja, arcibiskupa Bezáka, Darinu Bancíkovú, Jána Kuciaka. Preto sme ešte ďaleko od šťastnej a slobodnej krajiny.
Je tu však ešte osobná sloboda. Práve viera, úprimná viera v Ježiša Krista je dôležitým prejavom našej osobnej slobody, ktorá je posilňovaná istotou spásy. Túto slobodu prežíval páter Srholec v uranových baniach, keď sa modlil k Bohu. Túto slobodu môže prežívať dnes každý jeden z nás. Ak máme obstáť v ťažkých skúškach, musíme sa k Nemu utiekať, Jemu dôverovať. Len vtedy obstojíme, keď budeme stáť na rázcestí a budeme sa rozhodovať medzi pravdou a lžou, medzi chamtivosťou a obetavosťou, medzi láskavým úsmevom a namosúrenosťou, medzi zradou a statočnosťou.
Na ulici sa pýtali náhodných okoloidúcich mladých ľudí, čo sa udialo v osmičkových rokoch 1968, 1988 – 1989. Mnohí tápali, plietli piate cez deviate. Za slobodu sme na Slovensku nezaplatili krvou, a preto si ju niekedy nevážime, pristupujeme k nej ľahkovážne, domnievame sa, že tu bola a zostane večne. Je to hlboký omyl, z histórie vieme, že veci a udalosti sa niekedy dokážu veľmi rýchlo otočiť.
„Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ Túto myšlienku vyslovil československý prezident Václav Havel v čase Nežnej revolúcie proti komunistickému ateistickému režimu pred rokom 1989. Nezabúdajme na to a zostávajme bdelí. Lož a nenávisť sú pripravené obsadiť miesto, ktoré im uvoľníme v našich srdciach.
Ľubo Bechný
