Červík v jablku

Pochybnosť. Je ako malý červík v jablku – navonok krásnom, no zvnútra už nahlodanom. Je to vnútorný stav, keď si nie sme istí pravdivosťou nejakého tvrdenia ani správnosťou vlastného rozhodnutia. Je to moment, keď sa v nás ozve otázka: „Čo ak to nie je tak, ako si myslím?“ Nie som si istý. Váham medzi viacerými možnosťami. Pochybnosť je ako semafor vysielajúci varovný signál: nemáš dosť informácií ani dôkazov – ako sa chceš správne rozhodnúť?
Pochybnosť nachádzame hneď na prvých stránkach Biblie, v príbehu o stvorení sveta. Je ukrytá v otázke, ktorou had konfrontuje Evu: „Či naozaj riekol Boh?“ Naozaj si si istá, že je to tak, ako hovorí? Čo ak ti len niečo odopiera? A tak sa červík pochybností zahryzne do jablka dôverného vzťahu medzi Bohom a človekom. Pochybnosť však nemusí byť iba negatívna – podobne ako strach, aj ona môže byť dobrým sluhom, no zlým pánom. Dokáže nás uchrániť pred unáhlenými rozhodnutiami. Núti nás premýšľať hlbšie o vlastnom živote i konaní. Pomáha odhaliť chyby v systéme a zjednať nápravu. Milovníkom pochybnosti bol napríklad filozof René Descartes, ktorý ju používal ako pracovný nástroj – vedome a systematicky spochybňoval všetko, čo vedel a o čom bol presvedčený. Práve vďaka tomu objavoval nové perspektívy. Pochybnosť posúva dopredu aj vedecko-technický pokrok, pretože hľadá nové možnosti, metódy a jednoduchšie riešenia. Potrebujeme ju aj pri stretnutiach s podvodníkmi, ktorí používajú čoraz rafinovanejšie spôsoby, ako pripraviť dôverčivých ľudí o peniaze – a koľkí im už naleteli?
„Dôveruj, ale preveruj“ – staré známe príslovie nás nabáda k obozretnosti voči „vlkom v ovčom rúchu“, ktorí prenikli do košiara a nešetria stádo. Májové číslo eVýchodu prináša recenziu filmu Veľký vlastenecký výlet. Jeden z hlavných aktérov, Ivan, žije v záhradkárskej kolónii v Brne, kde sa s ostatnými utvrdzuje v alternatívnych výkladoch sveta. Sú presvedčení, že súčasná západno-kresťanská demokratická civilizácia ohrozuje ich bezpečnosť, a tak pracujú na rozvrate spoločenského systému. Informácie čerpá zo sociálnych sietí a netají sa tým, že nemá potrebu overovať si ich pravdivosť – stačí, že sa mu páčia a súznejú s jeho mentálnym nastavením. Neotriasla ním ani osobná skúsenosť s ruským ničením Ukrajiny – stále verí, že všetko je zinscenované. Je to typ človeka, o ktorom Ježiš povedal, že „neuverí, ani keby mŕtvi vstávali z hrobov“.
Na druhej strane, ak je pochybnosť príliš silná alebo trvá pridlho, môže viesť k nerozhodnosti a úzkosti. Ambulancie psychológov a psychiatrov sa plnia ľuďmi, ktorí si prestali veriť a pochybujú o vlastnej hodnote i potrebnosti.
Ukážkovým príkladom pochybovača je Natanael. Skepticky nadvihne obočie, keď mu jeho priateľ Filip oznámi, že našiel Mesiáša – Ježiša, Jozefovho syna z Nazaretu. „Z Nazaretu? Čo dobré môže pochádzať z Nazareta?“ reaguje. Zapadákov. Bezvýznamné mesto, ktoré nespomína žiadne proroctvo – jeho skepsa má svoje dôvody. Stačilo by jednoduché vysvetlenie: Ježiš sa narodil v Betleheme a v Nazarete iba vyrastal. Filip však neargumentuje ani nepresviedča. Radšej priateľa pozýva: „Poď a uvidíš.“ Presvedč sa sám. Vie, že niekedy slová nestačia. Iba osobná skúsenosť dokáže prelomiť múr pochybností i strachu, že by sa naše starostlivo pestované predsudky mohli otriasť v základoch. Natanael tomu dá šancu. Ide, aby stretol Ježiša tvárou v tvár – a hoci nevieme, čo sa odohralo pod figovníkom, vieme, že zo skeptika sa stáva jeden z Dvanástich.
Možno práve tu sa láme hranica medzi pochybnosťou, ktorá uzatvára, a tou, ktorá otvára dvere. Jedna uväzňuje v kruhu neistoty, druhá vyvádza na cestu
hľadania a nasledovania. Pochybnosť nemusí byť koncom viery. Môže byť jej začiatkom.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu