707 dôvodov nezabudnúť

Ešte včera ich bolo 705. Dnes ich je už 707. A zajtra ich môže byť ešte viac. Počty zabitých ukrajinských detí sa zvyšujú. Za každým z týchto čísel sa skrýva tvár dieťaťa, ktoré malo svoje meno. A rodinu, ktorej chýba. Obľúbenú hračku. Tvár dieťaťa, ktoré sa tešilo na svoj prvý školský deň a snívalo o budúcnosti. Niečo, čo malo pokračovať, ale bolo násilne prerušené. 707 padlých detí v ruskej „špeciálnej operácii“, ktorá sa terorom na civilnom obyvateľstve snaží oslabiť odolnosť Ukrajiny a jej ochotu brániť sa.
Aj preto sme sa 4. júna zhromaždili vo foyer Divadla Jonáša Záborského v Prešove – aby sme si na nich spomenuli. Žiaľ, žijeme v časoch, kedy k júnovému Dňu detí pribudolaj Medzinárodný deň nevinných detských obetí agresie, ktorý vyhlásila Organizácia spojených národov. Zároveň si však Ukrajina od roku 2021 pripomína 4. júna aj osobitný Deň pamiatky detí, ktoré zahynuli v dôsledku ozbrojenej agresie Ruskej federácie.
V tento deň sa konajú pietne stretnutia podobné tomu vo foyer Divadla Jonáša Záborského. Mimoriadne silným svedectvom bolo 707 pások s menami detských obetí osadených v drevenom ráme. Každá páska predstavovala jeden ukončený príbeh. Jeden život, ktorý skončil predčasne. Jedno dieťa, ktoré sa už nikdy nevráti domov zo školy, nezapáli sviečku na narodeninovej torte a nikdy nepovie rodičom, čím chce byť, keď raz vyrastie. Na utrpenie sa dá rýchlo zvyknúť. Zvlášť, keď nás dennodenne zaplavujú úplne iné starosti. Ani si nevšimneme a z tragédie sa stane len kulisa. Ľudské príbehy zostanú iba údajmi v tabuľkách. A musíme si priznať, že tomu podliehame všetci. Práve preto sú spomienkové podujatia také dôležité – aby nás nepremohla ľahostajnosť. Poukazujú na nekonečnú hodnotu a dôstojnosť každého človeka. Smrť jediného nevinného dieťaťa je zlyhaním ľudstva.
Na papieroch rozložených po zemi sme si mohli prečítať odkazy a želania padlých detí, ktoré sa už nikdy neuskutočnia: „Tak veľmi som chcel vidieť, ako sa liahnu malé kuriatka.“ „Moje obľúbené gitarové brnkadlo zostalo ležať na zemi.“ „Práve som sa naučil jazdiť na bicykli bez pomocných koliesok.“ „Náš veľký výlet do letného tábora sa už neuskutočnil.“ „Tak veľmi som chcel prvýkrát v život uvidieť skutočné modré more.“ „Napísať jej prvú správu s vyznaním lásky.“ „Chcela som byť architektkou a znova postaviť naše rodné mesto.“ „Učiť sa v noci na skúšky a snívať o vytúženej univerzite.“ Čo ak by to boli naše deti a vnúčatá?
Júnové vydanie je z väčšej časti venované projektu Hrdinovia dôstojnosti. Keď sa povie hrdina, často si predstavíme človeka, ktorý vykonal niečo veľké a výnimočné. Hrdinstvo sa však môže prejaviť aj v zdanlivo malých skutkoch. V schopnosti vyjadriť spoluúčasť trpiacim a vidieť núdzu blížneho tam, kde ostatní vidia iba seba a svoje potreby. V ochote postaviť sa na stranu slabších, hoci to neprináša žiadny profit, skôr problémy. Môžeme si položiť otázku: čo už len môže zmeniť jedno spomienkové podujatie? Nebolo by veselšie a jednoduchšie ísť na Dni mesta – kúpiť si cukrovú vatu a lístok na kolotoč? Iste nedokážeme zastaviť vojnu ani zmeniť okolnosti. Nebude lietať menej dronov ani rakiet. A rodičom to nevráti ich deti. No už len svojou prítomnosťou dávame najavo svoj postoj. Hovoríme jasné „nie“ ľahostajnosti.
Pekným gestom boli aj plyšové hračky, ktoré ľudia prinášali a kládli k pamätnej inštalácii rozloženej na podlahe foyer. Hračky následne poputujú vysídleným deťom v Nižhyni, Záporoží a Charkove. Sú prejavom ľudskosti a je veľmi dôležité, aby nezmizla ani uprostred utrpenia. „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18,5). „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im“ (Mk 10,14). V kontexte vojny nadobúdajú slová Ježiša z Nazaretu zvláštnu naliehavosť – pripomínajú nám, že na každom dieťati záleží. Hlas ich krvi kričí k Bohu zo zeme tak, ako kričala krv Ábelova. (1M 4,10)
Sedemsto sedem detí. To je jedno gymnázium alebo stredná firma. Sedemsto sedem násilne prerušených príbehov. A zároveň sedemsto sedem dôvodov, prečo si predtým nemôžem zatvoriť oči. Prečo nesmieme prestať hovoriť o hodnote ľudského života, spravodlivosti a dôstojnosti Božieho stvorenia. Kým si pamätáme mená padlých a chránime dôstojnosť najslabších – zo všetkých krajín sveta zmietaných konfliktami – dovtedy zostávanádej, že hriech a zlo nebude mať posledné slovo, aj keď sa veľmi snaží.

E. Mihočová

Celé číslo časopisu