Nie sme zachránení…

Keď leto stráca svoju moc, noci chladnú a dni sa skracujú, zmocňuje sa ma každoročne zvláštna nostalgia. Myslím, že je to spôsobené kombináciou viacerých faktorov, hoci nepopieram, že aj končiaca učiteľská dovolenka je jedným z nich. Mám rada jeseň, záplavu farebných listov a po tomto horúcom lete mi akosi ani nevadí, že príde ochladenie, ale koniec leta je u mňa spojený so zvláštnym druhom smútku. Možno aj preto ma pri čítaní 8. kapitoly Jeremiáša upútal 20. verš: „Prešla žatva, pominulo leto, no nie sme zachránení.“ Je mi jasné, že situácia Jeremiáša a tá moja sa v mnohých ohľadoch nedá porovnávať, a predsa sa mi tie slová prihovárajú.
Nie sme zachránení. Povzdychneme si tí, ktorí sme v práci mali pocit, že dovolenka bude našou záchranou. A keď už dovolenka splnila svoj účel, je jasné, že od nej nemôžeme čakať záchranu. Potrebujeme niečo viac ako len oddych, aj keď ten má mať v našom živote svoje miesto. Potrebujeme však aj  niečo oveľa hlbšie.
Nie sme zachránení. Povieme si po letných táboroch, od ktorých sme čakali, že môžu pohnúť jednotlivcov či spoločenstvá, možno i nás samých k väčšej horlivosti a láske k Bohu i blížnym. Aj napriek snahám a veľkému nasadeniu to často vyzerá tak, že sa nič nedeje. A možno len naše oči nevidia Božie konanie a zdá sa, že semeno nepadlo na úrodnú pôdu.
Nie sme zachránení. Vidíme pri mnohých ľuďoch okolo nás, ktorí sú spútaní svojou domnelou slobodou. A pritom sú otrokmi hriechu a seba samého. To, čo nazývame slobodou, je často svojvôľou tela. Na tých druhých to všetko vidíme akosi jasnejšie ako na sebe a svojich blízkych. Alebo sme tými neslobodnými my sami, keď znova a znova bojujeme s tým istým hriechom a padáme. Niekedy sa to vlečie celé roky.
Nie sme zachránení. Nedá sa ubrániť tomuto pocitu v cirkvi, kde namiesto horlivej evanjelizácie a nezištnej služby prebiehajú zápasy o moc. Na zachránených málo vidno, že sú zachránení. Nie podľa lásky nás poznajú ľudia okolo nás, ale podľa káuz a prešľapov, ktoré sú verejne známe.
Nie sme zachránení. Je zrejmé aj pri pohľade na našu vládu, políciu, súdnictvo. Korupcia a bezprávie, modlárstvo a pokrytectvo neboli problémom len v Jeremiášovej dobe.
Zoznam by mohol pokračovať veľmi dlho.
Skutočná záchrana je však na rozdiel od Jeremiášovej doby blízko. Jeremiášovi ostali len oči pre plač, keď videl, že jeho varovania ľudia neberú vážne. Bolo mu jasné, že Boží trest v podobe babylonského zajatia príde. Nám a našim súčasníkom je dané privilégium vyhnúť sa Božiemu trestu. Ježiš Kristus ponúka záchranu všetkým, ktorí sa naozaj chcú odvrátiť od hriechu a v pokání sa jej chytia. Nemusíme ostať v zajatí svojich hriechov.

Záchrana je blízko a je reálna, hoci nie vždy vyzerá presne podľa našich predstáv.

Boj svetla s tmou však nekončí a bude trvať do nášho posledného výdychu alebo do Kristovho návratu.
Možno si ešte veľakrát povzdychneme tak, ako podľa apoštola Pavla vzdychá všetko stvorenstvo, kým neuvidí konečné zjavenie synov Božích: Rímskym 8,19 – 22. Ale kto má Krista, má nádej. Očisťuje sa, bojuje s hriechom až do krvi. Za seba i za iných. Drží sa tej pravej nádeje, aj keď navonok to nádejne vyzerať nemusí. A trpezlivo vyčkáva na ten Boží čas, aj keď už prešla žatva a pominulo leto.

Janka Cingeľová

CZ Richvald