Najväčšia záhada v medziľudských vzťahoch

Teším sa, keď sa môžem stretnúť s niekým, kto ma má rád a kto mi rozumie. Také stretnutia a rozhovory dávajú môjmu životu „šťavu“: radosť aj silu, chuť žiť a obetavo slúžiť. Občas sa ale (žiaľ, aj pri najlepšej snahe) stane, že sa také dobré vzťahy pokazia. Potom mi odrazu ten druhý nielenže nechýba, ale rád sa mu aj vyhnem. V horšom prípade ma stretnutie s ním naplní nechuťou, smútkom a horkosťou. Tou najväčšou záhadou pre mňa je, ako málo som potom ochotný urobiť preto, aby sa náš vzťah zase dal do poriadku. Aj keď mi to bolo predtým zdrojom toľkého dobrého a pre život podstatného, odrazu mi niečo bráni v tom, aby som to s celým nasadením zase (aspoň z mojej strany) napravil. Aby ma ten náš láskyplný vzťah zase mohol tak obohacovať ako predtým.

Asi je to nejaká falošná hrdosť, čo mi bráni ísť za tým druhým a poprosiť o odpustenie môjho podielu na odcudzení.

Keď to však konečne urobím a ten druhý to prijme, tak sa môžem znovu tešiť z úprimného spoločenstva, ktoré pre šťastný a plodný život tak veľmi potrebujem. Ešte väčšou záhadou je mi tento problém vo vzťahu s naším milujúcim Bohom. Náš nebeský Otec urobil všetko preto, aby sme s Ním mohli mať skutočne obohacujúci vzťah lásky. Jeho Syn – Pán Ježiš Kristus – ma evidentne
má radšej ako hocikto na svete: veď On jediný bol ochotný sa za mňa nechať umučiť na smrť, aby ma už moje hriechy od Neho nedelili. Keď som sa s týmto úžasným Bohom stretol, môj život sa úplne zmenil: Jeho láska, odpustenie, radosť, pokoj a veľa iného dobrého ma premohlo. Bol som prešťastný, že ma On nielen prijal, ale aj očistil môj život od špiny môjho hriechu.
Ale tento náš vzácny vzťah sa, žiaľ, tak ľahko z mojej strany pokazil. Zanedlho som už pozoroval, že Mu až tak nedôverujem, že si robím po svojom – na vlastnú škodu. Moja láska k Nemu bola postupne vlažnejšia, staral som sa už viac o seba ako o Neho. Nepochopím, prečo mi to potom tak dlho trvá, kým sa k Nemu vrátim v úprimnom pokání a pokore. Keď to však urobím, lebo ma to už veľmi mrzí, že nás niečo delí, tak som vždy znovu užasnutý, že mi Boh znovu odpúšťa a prijíma ma späť. Táto Jeho láska a milosť ma potom napĺňa. A ja dokážem potom ľahšie odpúšťať mojim
vinníkom. Lebo len s Jeho pomocou potom dokážem aj to, čo od nás žiada Pán Ježiš:

Milujte svojich nepriateľov (Mt 5, 44).

V poslednej dobe tak rýchlo pribúda napätia medzi nami: napríklad referendum, postoj k homosexuálom, ku katolíkom, moslimom nás rozdelilo do táborov. Aj keď sme si niektorí ešte donedávna boli blízki, tak len preto, že niečo vidíme z inej strany, už nás to tak ľahko rozdelí – presunie na druhú stranu barikády… Dúfam, že sa nám s pomocou Božou bude stále lepšie dariť odpustiť tomu
druhému jeho vinu (iný názor a pohľad na vec) a naplniť Božiu požiadavku (Heslo roka 2015):

Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha (R 15, 7).

Mikuláš Lipták
vydavateľstvo Vivit