VIANOCE ČASOM NEPOKOJA, ÚTEKU A NEPRIJATIA

Vianoce spájame s ideálmi pokoja, rodiny a veselosti. Biblický príbeh narodenia Ježiša však podáva obraz nepokoja, neprijatia a úteku. Pre rodiacu matku a jej novorodenca Ježiša sa nenašlo lepšie miesto ako maštaľ pre dobytok. Netrvalo dlho a Jozef s Máriou boli na úteku do Egypta, aby ochránili svojho syna pred tyranským diktátorom Herodesom, torý dal zmasakrovať nevinné deti.

Pri pohľade na správy v médiách v tieto dni, je situácia podobná. Vojna a nepokoj sú medzi nami. Strach a smútok zachvátil ulice našich veľkomiest, potom ako sa Paríž stal terčom teroristických útokov. V tom istom čase vojnou zmietaní utečenci zo Sýrie a Iraku utekajú pred tyranským politickým režimom, desivými popravami, organizovaným znásilňovaním a nemilosrdnými čistkami islamských fanatikov. Kresťanská Európa, ako aj cyrilo-metodské Slovensko, zatvárajú dvere. Panický strach z moslimov ovládol aj kresťanské kruhy.

Nemôžem inak ako súhlasiť s profesorom Halíkom a političkou Vašáryovou, že slovenské kresťanstvo je skôr folklórom ako živou vierou. Je isté, že problém je potrebné riešiť v Sýrii a Iraku. No pokiaľ vojna, ktorá vyhnala z domov milióny Sýrčanov, z ktorých polovica sa nachádza v Libanone, Turecku a Jordánsku, pokračuje, prúd utečencov sa nezastaví. Vojna nedáva ľuďom inú perspektívu ako ujsť a hľadať útočisko inde. Utečenci sa dnes nedajú uspokojiť životom v stanoch v utečeneckých táboroch, s limitovaným prídelom stravy.

Počas štyroch rokov trvajúceho konfliktu európski politici podnikli len málo. Štyri roky sme si užívali štedro prestreté stoly, zatiaľ čo medzinárodný potravinový program pre utečencov v Jordánsku a Libanone bol pre nedostatok financií pozastavený. Vyhovárame sa na to, že prijmeme len kresťanských utečencov. Koľko sýrskych kresťanov sme prijali, či im šli na pomoc počas tých štyroch rokov? Neboli to americké nálety, ale kurdskí moslimovia, ktorí im poskytli útočisko. Európa je cieľom utečencov – v nej vidia pokoj, stabilitu, budúcnosť. Európa, ktorá ešte pred pár desaťročiami bola vo vojne, dnes zabudla na svoju nedávnu minulosť. Nie je v našich silách vyriešiť konflikty na Blízkom Východe – je to na zodpovednosti politických zložiek. Nie je však našou kresťanskou povinnosťou poskytnúť pomoc a prejaviť súcit tým, ktorí to potrebujú – obetiam útokov z Paríža, ako aj Libanonu a Ruska, ale aj utečencom? Neučili nás na detských besiedkach, stretnutiach mládeže a z kazateľníc kostolov, že máme milovať  a preukazovať milosrdenstvo bez rozdielu?

Nezneužívajme slovo kresťan, aby sme zakryli náš folklór.

Tieto Vianoce pred našimi dverami nestojí a neklope „Ježiško“, aby nám priniesol darčeky.Pred našimi dverami stoja a klopú tí, ktorí potrebujú našu pomoc – utečenci zo Sýrie, chudobní v Afrike, bezdomovci na našich uliciach, smútiaci, pozostalí, a mnohí iní.

Prázdne chválospevy bez činu neprinesú Bohu radosť – aj keby celý kostol na Štedrý deň praskal vo švíkoch.

Živá viera sa prejavuje v každodennom živote – bez rozdielu.

Vladimír Kmec,
doktorand na univerzite v Cambridge,
prednáša na univerzite v Groningene (Holandsko)