Efektívne formy misie

Oslavami 500. výročia reformácie sme ukončili veľmi intenzívne nazeranie do našej minulosti, takže je čas začať sa ešte intenzívnejšie pozerať do budúcnosti. Kresťanské cirkvi v Európe zažívajú v posledných desaťročiach výrazný pokles členstva, nehovoriac o poklese vplyvu na verejné dianie. Veľmi podobne je na tom Evanjelická a. v. cirkev na Slovensku. Po každom sčítaní obyvateľstva nám poklesne počet ľudí hlásiacich sa k našej cirkvi. Po každej synode konštatujeme úbytok registrovaných evanjelikov. Štatistiky nám hovoria, že nových členov našej cirkvi získavame v podstate iba vlastnou reprodukciou. Jednoducho povedané, do našej cirkvi takmer nikto nevstupuje, skôr naopak. Nie sme v tom jedineční, ale predsa… Ani ostatné kresťanské cirkvi na tom však nie sú oveľa lepšie. Kde je problém? Filozofi, sociológovia a už aj teológovia konštatujú, že žijeme nielen v dobe sekulárnej, ale asi aj v dobe postkresťanskej. Veľká časť obyvateľstva nemá chuť angažovať sa v kresťanských cirkvách. Nevieme, či sú neveriaci, ale vieme, že sa nezúčastňujú na aktivitách organizovaných cirkvou/cirkvami. Naša cirkev na to veľakrát reaguje tak, že robí viac aktivít pre zmenšujúci sa počet členov. Viac aktivít znamená viac príležitostí, ale aj viac práce a možno aj viac frustrácie organizátorov, ak realizované aktivity neprinášajú očakávané oživenie. Čo robiť?
Skúsení manažéri zvyknú hovorievať, že rozumné vedenie každej organizácie si vždy po istom čase vyhodnotí, či nastavený spôsob fungovania prináša požadovaný efekt. Ak áno, treba v ňom zotrvať a vylepšovať ho. Ak nie, treba zmeniť spôsoby, či metódy práce a skúsiť nové. Nikto nám nezaručí, že nové metódy budú úspešnejšie, ale s určitosťou vieme, že staré metódy už neprinesú vyššiu efektivitu.
Čo však, v cirkevných podmienkach, možno považovať za efektívnejšie a lepšie metódy práce?

Za posledných 28 rokov slobodného vývoja sme zistili, že sekulárna verejnosť nereaguje pozitívne na snahy cirkví vstupovať do verejného diania.

Verejnosť je kritická, ak sa cirkevní predstavitelia snažia využívať štátne a verejné inštitúcie (aj financie) v prospech cirkvi. Naopak. Tá istá sekulárna verejnosť pozitívne vníma niektoré „služby“ cirkví verejnosti – cirkevnej i sekulárnej. K najviac oceňovaným verejným službám cirkví patrí diakonická práca, sociálno-pastorálna pomoc a vzdelávanie. Samozrejme, že nemožno nové metódy práce cirkvi zúžiť na menované aktivity. Je však potrebné si uvedomiť, že tieto naše služby sú verejnosťou vnímané ako užitočné a vyhľadávané. Prostredníctvom nich sa stávame užitočnou cirkvou. V snahe o hľadanie nových metód práce na úrovni cirkevného zboru, seniorátu, dištriktu či celej cirkvi si teda položme otázku: „Ktoré naše aktivity sú užitočné pre našich členov i okolie a ktoré sú iba aktivitami udržiavajúcimi peknú tradíciu?“ Ak si uvedenú otázku zodpovieme naozaj poctivo, vyjasnia sa nám viaceré dilemy, ktorým v cirkvi čelíme – vrátane jej reorganizácie, reštrukturalizácie i financovania. Dovolím si tvrdiť, že kým tie prvé menované „užitočné“ služby nás otvoria novým ľuďom, tie druhé menované nás pred svetom skôr uzatvárajú.

Marián Damankoš
riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove
seniorálny dozorca Šarišsko-zemplínskeho seniorátu ECAV
poslanec Prešovského samosprávneho kraja