Ako sme stretli vojnu

Lena pochádza z Odesy. Tu, pri pobreží Čierneho mora sa narodila ako jediné dieťa svojim rodičom. Skončila právo a počas vysokoškolského štúdia sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý pracuje ako technik na dopravnej lodi plaviacej sa po Stredozemnom mori. Pol roka je na mori, pol roka doma – pri manželke a dvoch synoch. Všetko však zmenil 24. február 2022, keď ruský agresor napadol Ukrajinu. Lena neustále sledovala sms správy, upozorňujúce na prípadný útok. Keď sa rozozvučali sirény, utekali všetci obyvatelia obytného domu do suterénu. Lene však bolo nad slnko jasné, že ak dôjde k výbuchu, všetkých ich zasypú sutiny. Z Odesy odišla medzi prvými – akoby tušila, že čoskoro nebude miesto vo vlakoch pre všetkých. Zbalila najnutnejšie veci a nasadla na vlak smerujúci do Užhorodu – spolu s ňou aj jej dvaja synovia, Vitalij (8) a Artem (3). Pomoc im prisľúbil Lenin spolužiak z vysokej školy, dnes doktorand na Prešovskej univerzite. Po príchode do jednej z hosťovských izieb na Biskupskom úrade Východného dištriktu padá po dlhej ceste od únavy do postele. Na rozhovory ešte bude času dosť.
Mladá právnička sa cíti previnilo za to, že sa z jedného dňa na druhý stali utečencami alebo „odídencami“, odkázanými na pomoc iných. Ubezpečím ju, že sme hrdí na Ukrajinu, statočne vzdorujúcu okupantom, a naopak, chceli by sme spraviť viac. Keď sa modlíme za pokoj a mier, Lena plače. Trojročný Artem komunikuje málo, počas pandémie covidu nemohol chodiť do „sadiku“. Z času na čas napodobňuje ostrý zvuk sirény. Už teraz presne vie, čím raz chce byť: soldatom. Lena sa nemusí, tak ako iné ukrajinské ženy, báť o svojho manžela – lodného technika. Čo však rodičia, ktorí zostali v Odese? S emigráciou otáľali, presvedčili ich až prvé výbuchy na susednom sídlisku a opancierované tanky v uliciach prímorského mesta. Do vlaku smerujúceho do Užhorodu sa dostali len tak-tak, po nekončenom čakaní v zástupe – s jedným kufríkom a dvomi igelitkami. Dnes sú v bezpečí pri svojej dcére a vnukoch.
Z Irpinu pochádza ekonómka Orisya a jej 9-ročný syn Valery. Chlapec, ktorý hráva rugby, si vás svojou bezprostrednosťou omotá okolo prsta za päť minút. Jeho mama sa usmieva, kým nespomenieme jej manžela. Priviezol ich na ukrajinsko-slovenskú hranicu, zostal pár dní v Užhorode, no musí sa vrátiť do bombardovaného Kyjeva. Treba sa postarať o 82-ročnú mamu, ktorú pred odchodom zásobili potravinami a pitnou vodou. Doma zostal aj ich pes a zajac. Orisya plače, keď zistí, že Rusi bombardujú Irpin a ich rodinný dom. Pocit, že musí začať od nuly, je ťaživý. Ukazuje ruský tank stojaci v parku, kde sa pred inváziou hrával Valery. Chlapec spomína aj ruské bombardéry, ako lietali okolo ich auta počas cesty na hranicu. Nemyslí však len na vojnu, ale aj na blížiaci sa MDŽ. Trápi ho, ako kúpi mame kvet, keď mu v žiadnej prešovskej banke nechcú zmeniť jeho sto hrivien? I keď je už pokročilá nočná hodina, sadáme do auta, aby sme v obchodnom dome stihli kúpili kvet pre mamu.
Ráno mamu a jej syna čaká dlhá cesta do Mníchova. Dúfajú, že si v Nemecku ľahšie nájdu prácu ako na východnom Slovensku, i keď sa im odchádza ťažko. Pred nástupom do vlaku ich ubezpečíme, že sa majú kam vrátiť. Stojíme na nástupišti, kým sa vlak pohne a cítime, že sme súčasťou niečoho veľkého. Sme spojení v obrovskej sieti solidarity a vzájomnej pomoci, ktorá jediná má šancu premôcť sily temnoty. A nielen to, v „odídencoch“ počas pôstu stretávame samého Krista a dotýkame sa celkom zblízka jeho rán.

E. Mihočová